Naposledy Jakub Filo vo svojom článku naznačil, že je to už prežitok, že dôležitejšie sú delenia na základe hodnôt alebo populisti-nepopulisti.
Čo sa týka delenia na populistov a nepopulistov, neviem si predstaviť, že by populisti sľubovali, že ľuďom ostane viac peňazí, o ktorých budú slobodne rozhodovať a menej ich ostatne na rozhodovanie pre politikov a teda štát. Ak sľubujú viac peňazí, tak pre všetkých.
Populisti
Populisti sú schopní tvrdiť, že znížia dane a odvody, vek odchodu do dôchodku a zvýšia dôchodky (choďte sa presvedčiť do Paríža, samozrejme vlastným autom, lebo verejná doprava ako vždy štrajkuje, možno práve za tieto populistické sľuby). Ak je niekto schopný uveriť v nezmysly podobné tomu ako hlúpy Jano uveril, že keď zasadí dukát, že mu vyrastie strom a bude rodiť dukáty, tak mu niet pomoci.
Nepopulisti môžu hovoriť racionálne, či už sú ľavicoví alebo pravicoví, či veria v LGBTIQ+-/: alebo v povinné modlitby pre všetkých; ak ale niekto prestane používať rozum a ostane mu volebné právo, tak s tým ani politik nič nenarobí. Toto môže vyriešiť len nejaká kataklizma typu 2. svetová vojna, ale aj jej výsledok nie je vyššia imunita proti populizmu, akurát zreálnené očakávania.
V súčasnosti mnohí politici ako aj novinári berú ako samozrejmé, že aj pri kríze, recesii a poklese ekonomiky máme právo mať sa lepšie. Martin Mojžiš v .týždni dokonca sledoval televíznu reláciu, kde "moderátor v nej celkom vážne povedal, že ľudia napriek dávkam a balíčkom pomoci necítia, že by sa mali lepšie ako predtým". Títo ľudia by možno nečakali, že im štát bude zlepšovať ich životnú situáciu, ak by mali skúsenosti našich prarodičov so svetovými vojnami a hospodárskymi krízami.
Progresívci
V rámci delenia na základe hodnôt je silnejúcou politickou silou hnutie prebudených (woke). Je to vlastne nový šat neomarxistov zo 70-tych rokov a ich základná doktrína je rovnaká - kolektívna identita je nadradená individuálnej.
V ich prípade kolektívna identita potomka otrokov oprávňuje jej majiteľku k nadprávam. Nielenže sa dostane na najlepšie vysoké školy s horším výsledkom ako jej americký spoluobčan čínskeho alebo židovského pôvodu, ešte sa cíti dotknutá, že na univerzite sú sochy otrokára Washingtona alebo Lincolna.
Ďalšia kolektívna identita je v oblasti, do ktorej štát nič nebolo - sexuálneho života. Gender ideológia, ktorá popiera biológiu, psychológiu aj sociológiu je niečo, v čo musí veriť každý, kto chce verejne pôsobiť, či už na univerzite alebo v televízii.
Okrem týchto ideológií je v móde klimatoalarmizmus, respektíve až nenávisť k ľudstvu, že "ničí našu planétu". Táto identita (bojovníka za klímu) nie je daná od narodenia, musí sa ním človek stať.
Nepriateľom je aj národný štát, teda skôr demokratický národný štát. V USA je u progersívcov dominantný antiamerikanizmus, vo Veľkej Británii sú časté protibritské postoje (napríklad v súvislosti s realizáciou Brexitu). Ak ale ide o nedemokratické štáty, ako Palestína, Írán a Čína, tak zo strany týchto neomarxistov je ticho. Miesto ľudských práv, ktoré sa ustálili v demokratickom Západe sa snažia zaviesť nové práva, ktoré ale obmedzujú tie pôvodné.
Všetky tieto veci však majú niečo spoločné. Namiesto toho, aby sa ľuďom ponechala sloboda a pred štátom boli chápaní ako rovnocenní občania (čo chcel napríklad Martin Luther King alebo Billy Jean King), realizujú presadenie svojich hodnôt vo verejnom priestore prostredníctvom štátu.
Podľa mňa by štát nemal diskriminovať občanov, ale občanovi nesmie upierať slobodu odmietnuť upiecť tortu homosexuálom na svadbu (pokiaľ to odmietnu slušne nemusia prísť ani o reputáciu).
Progresívci pretláčajú svoju agendu do školských osnov, chcú prikazovať súkromným firmám ako sa majú chovať a podobne. Čiže progresívci sú z hľadiska role štátu v spoločnosti ľavičiari - chcú mu rozširovať jeho právomoci.
A podľa mňa sa to týka aj slovenských progresívcov - chcú viac štátu, aby uskutočňoval ich predstavy o nových ľudských právach. Podľa mňa je ale správne, že nechcú prízvukovať svoje progresívne témy, pretože problémom je tu Fico a jeho smery.
Slovenskí konzervatívci
Mnohí zahraniční konzervatívci (ja sledujem hlavne Jordana B. Petersona) a u nás Tomáš Zálešák a Roman Joch upozorňujú na nebezpečie kolektivistických ideológií. Čo ale trápi slovenských konzervatívcov?
V prvom rade občianski konzervatívci (OKS) , hoci v parlamente ich štyria poslanci obyčajne patria do päťky najrozumnejších a najlepších poslancov, sú slabí a ešte aj v regiónoch sú schopní stavať podobných ľudí ako stavia KDH, ktorí im potom robia hanbu. Im sa teraz venovať netreba, pretože nasledujúce riadky sa ich netýkajú.
Pretože v súčasnosti je v NR SR veľké množstvo poslancov, ktorí sa sami (alebo jedni druhých) označujú za konzervatívcov (alebo "tvrdých" kresťanov) a v súčasnosti dokážu ľahko presadzovať svoje zákony (s podporou SMER-u a jeho odnoží), je táto skupina konzervatívcov zaujímavejšia a pre budúcnosť našej vlasti dôležitejšia.
Základná doktrína slovenských konzervatívcov je národná katolícka viera (to si trošku odporuje, ale v rokoch 1939-1945 to predsa fungovalo), čiže aj tu platí, že kolektívna identita je nadradená individuálnej.
V prípade konzervatívcov ide o identity heterosexuality, slovenskej národnosti a katolicizmu (tým sa človek nerodí ale stáva).
Za slovenských konzervatívcov v NR SR možno považovať Krajniaka (a teda aj poslancov SME-Rodina), KÚ (Záborská, Hatráková), kuffy, Republiku a ĽSNS, Matovičovo OĽANO a v niektorých témach aj Hegerovo OĽANO (tuším má nejaké krycie meno pre nalákanie občanov s pamäťou rybičky Dory).
A títo majú zhruba nasledovnú agendu: sprísnenie interrupcií, zákaz antikoncepcie, zákaz seuxálnej výchovy, zákaz nedeľného predaja (okrem nedieľ pred Vianocami, pretože vtedy si ženy nezaslúžia byť doma), zablokovať potenciálne práva pre LGBTI+, ohradiť sa voči vyhláseniu europarlamentu, ktoré kritizuje Slovensko za prístup k homosexuálom a odporúča okrem iného umožniť právne uznanie homosexuálnych párov a iné.
Tieto ich požiadavky, ktoré možno čoskoro presadia, sú samozrejme otázky hodnotové. Avšak ich realizáciou sa zväčší štát.
Zhoda v spoločnosti na týchto otázkach nie je. Sú argumenty za aj proti. Napríklad v oblasti interrupcií tu panuje dlhoročná zhoda o tom, že systém je nastavený dobre a gynekológovia ani psychológovia ho nechcú meniť.
V prípade zákazu nedeľného predaja sa tu štát ide starať do toho, čo si dvaja občania (zamestnanec a zamestnávateľ alebo jeho reprezentant) dohodnú. Iste, musia existovať limity, na ktoré sme postupom času prišli - napríklad zákaz detskej práce, ochrana pri práci, právo na odpočinok a podobne.
K týmto sa dostali aj menej etatistické spoločnosti. Napríklad vo Veľkej Británii vyhlásil súd otrokárstvo za protizákonné v 18-stom storočí, pretože sa nezávisle pozrel, či je vlastniť otroka v súlade so zvykmi Angličanov a skonštatoval, že nie. Podobne sa vyriešili problémy nerovnakých pozícii pracujúcich a zamestnávateľov v zlepšovaní ich pracovných podmienok (aj zamestnávateľ potrebuje zamestnancov).
Ekonómovia a sociológovia konštatovali, že o prácu v maloobchode v nedeľu je záujem zo strany zamestnancov. Je to aplikácia ideológie prostredníctvom štátu (ktorý sa de iure na žiadnu ideológiu neviaže) a zväčšuje sa tu vplyv štátu.
Tak ako zavádzanie práv LGBTI+ na Západe je realizované novými smernicami upravujúcimi hlavne vzťahy občanov (hoci v Škótsku prikázali štátnym zamestnancom uvádzať rodové zámeno v mailovej adrese, ale aj štátni zamestnanci sú občania), slovenskí konzervatívci presadzujú svoje hodnoty prostredníctvom zväčšovania štátu na úkor občana.
Matovičove detské prídavky znamenajú reálne vyšší dlh, ktorý zaplatí občan. Keď však majú napraviť absentujúce práva matkám detí na návštevu v nemocnici, tak to konzervatívci stopnú, hoci aj na parlament mimoriadne kritický Rado Procházka ocenil mimoriadne precízne vydiskutovaný návrh zákona od poslankyne Marcinkovej.
Tým, že konzervatívci menej prichádzajú s vlastnými nápadmi a viac reagujú na progresivistické aktivity na Západe, nemajú ich návrhy zákonov vždy dopad v podobe rastúceho štátu. SME-Rodina však s pozície vládnej strany pretláčala agendu, ktorá zväčšovala štát - napríklad štátnu výstavbu nájomných bytov, zvyšovanie dôchodkov, dotácie pre vleky Boris Kollára. Všetko sú to navýšenia výdavkov štátu a teda ľavicové riešenia.
Rozdiel medzi našimi konzervatívcami a konzervatívcami v Anglicku či USA je asi v tom, čo chcú konzervovať. U nás je to fašistický Slovenský Štát alebo socialistické zriadenie, na Západe chcú menej štátu a viac ekonomickej slobody.
Konzervatívci na Slovensku sú asi o trošku menej (ekonomicky) ľavicoví ako progresívci. Progresívna ľavica zatiaľ nemala možnosť vládnuť a tak nevieme, či nebude v zrážke s realitou toho, že sme už veľmi ďaleko na Gréckej ceste a naše financie sú neudržateľné ešte skôr ako tie francúzske, nakoniec nútená obmedzovať rolu štátu.
Priveľký štát
Štát vyjadrený nielen v podobe pomeru výdavkov k HDP, ale aj v podobe množstva slov našich zákonov alebo množstva štátnych zamestnancov je väčší ako býval na začiatku nultých rokov. Hoci SaS dokázala zrušiť stovky predpisov, stále máme ďaleko od toho, čo bolo za čias Ronalda Reagana považované za malý štát. Sám som už dávnejšie poukázal na to, že veľký štát tlmí rast ekonomiky.
Ak ľavica chce mať veľký štát a veľa prerozdeľovania a chce, aby štát poskytoval veľa služieb (na Slovensku to znamená veľa nekvalitných služieb), tak ide o ľavo-pravé politické delenie a je správne, ak sa k tomu ľavica prizná. Ak budú výdavky a príjmy v rovnováhe, budeme mať proste viac prerozdeľovania.
Ale populistické, progresivistické alebo slovensko-konzervatívne strany nikdy nepovedia, z čoho chcú nové výdavky zaplatiť (alebo nepoznajúc Lafferovu krivku si myslia, že vyššie sadzby dani budú znamenať vyššie výnosy - počkám si na predvolebné programy). A tvrdiť, že na veľkosti štátu až tak nezáleží, keď práve veľký štát spôsobuje naše zaostávanie za Českom a Európou, je nefér.
Ak niekto chce veľký štát, aby presadil svoju ideologickú agendu, tak je ešte horší ako ľavičiari, pretože chce, aby sme sa všetci podieľali svojim ekonomickým úpadkom na realizácii niečoho, čo neprináša prospech všetkým, ale len vybranej skupine. Tú istú agendu však môže riešiť mimo štátu. Izraelské kibuce sú ostrovmi komunizmu, naopak nikto nebráni ortodoxným Židom sláviť šábes. Liberálna demokracia je o tolerancii a nachádzaní riešení tak, aby mal každý možnosť uskutočniť svoj sen (pokiaľ ním nie je utrpenie ostatných). Neznamená to, že každý nový výdavok štátu je zlý, ale mal by nasledovať až po odbornej diskusii a argumentoch, nie na základe pocitov alebo dogmy.
Veľa politických otázok, ktoré majú pôvod v rozdielnych hodnotách, by vôbec nemalo byť predmetom politiky. Nikto sa nedokáže zhodnúť s iným na úplne všetkom a štát chceme mať taký, že rôzne názory budú tolerované a ľudské slobody rešpektované.
Štát sám o sebe do istej miery obmedzuje základné ľudské právo vlastniť, keď mi časť môjho zárobku pod hrozbou trestu berie vo forme daní a odvodov. Kto číta moje články vie, že nie som anarchista a očakávam, že štát bude poskytovať vnútornú a vonkajšiu bezpečnosť a spravodlivosť na najlepšej možnej úrovni a zároveň, že bude vedieť pomôcť tým najzraniteľnejším.
Ak bude do určitej miery znevýhodňovať správanie, ktoré často koreluje s obmedzovaním ľudských práv (fajčenie, hazard, alkohol, bezohľadná jazda a podobne.), tak je to v poriadku, ale o miere sa treba baviť. Green deal, ani daň zo sladkostí nemusia byť správne nástroje na riešenie problému, ktorý politici nie sú ochotní pochopiť.
Navyše tieto zásahy (nudging) nemusia byť vždy vykonávané prostredníctvom nových úradov a nových zákazov, niekedy stačia soft metódy. Napríklad zverejňovanie zmlúv a väčšia transparentnosť majú lepší výsledok ako úrad pre kontrolu korupcie na úradoch pre kontrolu korupcie.
Pretože populisti úplne bez zábran, progresívna ľavica vo svojom ideologickom boji za svetlejšie zajtrajšky s klapkami na očiach a konzervatívci vzývajúci totalitný Slovenský štát zväčšujú rolu štátu v našich životoch a obmedzujú naše práva bez toho, aby poskytli adekvátnu protihodnotu, je dôležité pozerať sa aj na delenie pravica-ľavica.
Grafy nášho dlhu, deficitov, demografické trendy, toto všetko naznačuje, že krach krajiny s názvom Slovenská Republika sa blíži. Podobne ako Grécko, ale v situácii s vyššími úrokovými sadzbami nastane situácia, že nikto nebude chcieť naše dlhopisy a budeme volať na pomoc MMF a EFSF, lebo nebudú peniaze ktoré sme dnes sľúbili lekárom v štátnych nemocniciach, dôchodcom, deťom, štátnym zamestnancom a podobne. Možno to bude preto, že nikto už neponúka pravicové myšlienky a takmer každá politická strana chce len väčší štát.
