
Už prorok Daniel predpovedal, že potom, ako bude zabitý Mesiáš, ľud s kniežaťom, ktorí má prísť, zničí mesto Jeruzalem a svätyňu, prestane sa prinášať obeta a v chráme bude ohavné spustošenie, ktoré potrvá až do konca. (Dan 9,26-27)

Keď potom Ježiš sedel na Olivovej hore oproti chrámu a boli sami, spýtali sa ho Peter, Jakub, Ján a Ondrej: „Učiteľ, povedz nám, kedy to bude a aké bude znamenie, keď sa keď sa to začne diať?“
Pre Židov bolo nepredstaviteľné, že by mal byť chrám zničený a že by sa v ňom prestali prinášať obety. Pojem „zničenie Jeruzalema“ pre nich znelo ako „koniec sveta“.
Tieto asociácie v mysli svojich poslúcháčov použil aj Ježiš, keď po opise zničenia Jeruzalema spontánne prechádza k myšlienke konca sveta, spojeného s jeho druhým príchodom v sláve. Ježiš o týchto veciach hovoril nie preto, aby svojich učeníkov strašil, ale ako výzvu na bdelosť, byť pripravení.
Matúš k tejto eschatologickej reči tématicky pripája podobenstvá o Kristovom druhom príchode s výzvou na bdelosť a o poslednom súde. Toto však Ježiš nehovoril v súkromí apoštolom, ale povedal ich pri vyučovaní v chráme.
Ježišova eschatologická reč teda spája dve témy, ktoré jeho učeníci nevedeli od seba odlíšiť. Preto aj tieto predpovede, ako ich uvádzajú evanjelisti, odzrkadľujú neschopnosť rozlíšiť tieto dve veci.
Možeme si však všimnúť dve Ježišove informácie na otázku: Kedy sa to stane?
Odpoveď: „Nepominie sa toto pokolenie, kým sa to všetko nestane.“ - sa týka zničenia Jeruzalema,
kým odpoveď: „O tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec.“ - sa týka konca sveta.
Ak porovnáme obsah eschatologickej reči v jednotlivých evanjeliách, zbadáme, že opis zničenia Jeruzalema je u Lukáša konkrétnejší, než u Matúša a Marka. Dáva to predpoklad, že keď Lukáš písal svoje evanjelium, už poznal udalosti z r.70, keď Vespaziánov syn, neskorší cisár Titus dobyl Jeruzalem a zničil chrám.
Kým Matúš a Marek spomínajú len „ohavnosť spustošenia na svätom mieste“, Lukáš píše: „Keď uvidíte, že vojsko obkľučuje Jeruzalem, vedzte, že sa priblížilo jeho spustošenie... Budú padať ostrím meča, odvedú ich do zajatia medzi všetky národy a po Jeruzaleme budú šliapať pohania.“
Zmienka o tomto spustošení zaznieva z Ježišových úst už skôr, keď plakal nad Jeruzalemom. Tento Ježišov plač spomína Matúš pri Ježišovej kontroverzii s veľkňazmi a staršími v chráme, keď predpovedá, že ho zabijú:
„Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, čo boli k tebe poslaní, koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste! Hľa, váš dom vám ostáva pustý...“
Lukáš spomína Ježišov plač nad Jeruzalemom už pri jeho slávnostnom mesiášskom príchode. A aj tam badať, že Lukáš poznal podrobnosti, ako bol Jeruzalem zničený:
„Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam. Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán, zrovnajú so zemou teba i tvoje deti v tebe a nenechajú v tebe kameň na kameni, lebo si nespoznalo čas svojho navštívenia.“
Jediné, čo z nádhery Jeruzalemského chrámu zostalo, je západný oporný múr chrámovej plošiny, známy ako "múr nárekov":

