Mária Vrška
Korona v Srbsku
V posledný marcový deň v Srbsku pribudlo 115 prípadov nákazy koronavírusom a celkovo je v tejto krajine nakazených 900 ľudí. Doteraz zomrelo 23 pacientov.
Čím zrelšia, tým krajšia. Od r. 2007 žijem v Srbsku, pracujem pre lokálnu RTV Stará Pazova v slovenskej redakcii. Vyšli mi 4 knihy pre deti, prispievam do viacerých vojvodinských časopisov a pozitívnu životnú energiu mi okamžite dodá Dubioza Kolektiv z Bosny. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
V posledný marcový deň v Srbsku pribudlo 115 prípadov nákazy koronavírusom a celkovo je v tejto krajine nakazených 900 ľudí. Doteraz zomrelo 23 pacientov.
Čakám a verím, že už o mesiac dostanem z jedného úradu dotáciu na vydanie knihy. Bude to však úplne iná kniha než tie štyri, ktoré mi doteraz vyšli.
Vracala som sa pešo z práce domov, bola už tma. Na križovatke som premýšľala, či zabočím do tichej, tmavšej uličky alebo pôjdem ďalej rovno po hlavnej. Pokračovala som rovno.
Ale nemám odvahu prihlásiť sa. Inkognito pozerám pravidelne a často sa pýtam, akú indíciu by som si vymyslela ja a či by hádači uhádli moje povolanie.
Dnes som sa tak vytočila, že mi tlak vyskočil do nebies. Keď vám niekto nadáva za „hrubé chyby“ v práci, a potom tie isté „chyby“ vedome a hrdo robí on... to je už v poriadku?
Vraj som bola jediná, ktorá do práce doniesla koláče preto, lebo oslavovala prvé výročie od podpísania pracovnej zmluvy. Robím so samými bláznami a vôbec by mi nevadilo, keby mi tam dali aj posteľ a vankúš.
Bolo to niekedy v lete 2006. V Botanickej záhrade v Bratislave. Prechádzala som sa tam s kamošom a to, na čo sa ma opýtal, zrútilo celý môj dovtedajší svet.
Nedávno som sa stretla s jedným týpkom. Žije v Kanade, pol roka šoféruje obrovský kamión a zarobí si toľko, že si potom pol roka vegetí.
Keď človeku schvália dotáciu na nejaký projekt, to je radosti! No keď nadíde čas dokladovania a vyúčtovania, je to rovno na slučku...
Už zopár rokov staropazovským éterom občas prebehne informácia, že občianske združenie Tatamate zorganizovalo zbierku, humanitárnu akciu, kamarátenie či výmenné stretnutia.
Desať rokov som v sebe nosila strašiaka, že si mám dať nostrifikovať diplom. Keď som sa k tomu konečne dokopala a úspešne všetko zakončila, neviem, či mi to teraz nie je aj na prd.
Ja vlastne nemám rada víkendy. Keď totiž neriešim upratovanie alebo nákupy, tak je u nás vcelku nuda. Zdochol pes a mne sa chce kričať.
Pred časom som od tety dostala knihu. Je v nej návod, ako si správne poskladať myšlienky, aby sa vám splnilo všetko, čo si želáte. 7 pravidiel – a ono to ozaj funguje.
Je to presne rok, čo pracujem pre RTV. Môj prvý terén, na ktorom som mala získať materiál pre rozhlasové vysielanie, sa odohral v malom penzióne, večer, pri pohári piva. Na otázky mi odpovedal Erik Ondrejička, slovenský básnik.
Išla som s deťmi na kúpalisko. Ony v bazéne, ja lenivo na lehátku. Jedna má super plavky, druhá je opálená ako z photoshopu, tamtá má peknú postavu a táto veľké brucho. Zrazu som začula hlas: „Čo na nich čumíš?!“
Šesť rokov medzi nimi. Vtedy fungovali ešte len experimentálne triedy, v ktorých boli kráľovské podmienky. Dnes si neviem predstaviť, či by som na tú prácu mala nervy.
Naživo sme sa nikdy nestretli, poznám ju len z fotiek. Začala som ju sledovať asi pred rokom, lebo ma fascinovalo, že má doma vedľa seba hviezdu, známeho speváka. Insta-kamoška Suzana z Bosny.
Horúco. Málo som spala. Naobed sa mi vôbec nechcelo variť. Dokonca sa mi v tom teple ani nechcelo vybehnúť do reštaurácie. „Deti, mám to, dnes za nás uvarí dobryobed.rs!“ preťala som lenivú atmosféru skvelým nápadom.
Jednoznačne viem. Najlepší deň v roku 2018 bol pre mňa 30. jún. Belehrad. Štadión Tašmajdan. Poznáte známu balkánsku skupinu Dubioza Kolektiv? Roztočili tam dvojhodinový koncert a pozvali ma na afterparty.
Hotové Kocúrkovo. Po troch rokoch, čo som svedomite plnila svoju zodpovednú funkciu, mi šéf nečakane poslal mail. S dvoma krátkymi vetami, ktoré ma odsunuli na úrad práce.