Spisovateľ John Knittel napísal román Via Mala v tridsiatych rokoch 20. storočia a jeho dielo sa hneď stalo bestsellerom. Ako to už s úspešnými knižkami býva, bolo len otázkou času, kedy sa ho niekto pokúsi sfilmovať.
Stalo sa tak trikrát. Z prvých dvoch pokusov vznikli celovečerné filmy (1948 a 1961), ten z roku 1985, o ktorom budem hovoriť, sa vysielal ako trojdielna nemecko-francúzsko-taliansko-rakúska miniséria.
Začnem filmovou hudbou (odporúčam pustiť si ju pri čítaní - k článkom, ako je tento, sa to skrátka hodí).
Ennio Morricone je v oblasti filmovej muziky skutočný fachman. Pamätáte si ho? Hovorila som o ňom pri Chobotnici, a nevravte mi, že ste v živote nepočuli jeho slávnu harmoniku z westernu Vtedy na západe. Nevravíte, že?
Bájdwej, máte už len dve a pol minúty, tak šup-šup do čítania...
Takže, práve sme sa duchom preniesli do zabudnutej dedinky vo švajčiarskych Alpách. Ono to vlastne ani nie je dedinka, skôr taká osamelá píla uprostred údolia, kde žije na jednej kope kopa nešťastných ľudí.
Rodina Laurentzovcov.
Jonas Lauretz je hlava rodiny, ale poviem vám, pekne krutá hlava. Alkoholik, despota a zviera - jednoducho ten typ humanoida, ktorého dušu po smrti iste odexportovali prvou triedou priamo k bránam pekelným.
Samotnú smrť mu po krátkom brainstromingu zabezpečil kolektív tyranizovaných obyvateľov píly v zložení: manželka Sophie, syn Niklaus, staršia dcéra Hanna a pomocný personál, reprezentovaný hrbatým nádenníkom Jörym.
No, a keďže za takúto akciu býva zvyčajne súdmi ukladaný škaredý trest, Jonasovu mŕtvolu odpracú tak, že sa nikdy nenájde.
Čitateľovi, resp. divákovi, to vlastne ani nie je ľúto, lebo starý (to ako Jonas) akoby ani nebol človekom.
Vtedy 55-ročný herec Mario Adorf sa úlohy nechutného tyrana zhostil skutočne geniálne, takže za ňu dostal aj nejakú tú cenu. Bodaj by aj nie, mal s podobnými postavami bohaté skúsenosti - či už to bol masový vrah v nemeckom filme z päťdesiatych rokov Noc, ve které přišel ďábel alebo slávny "padouch" Santer vo westerne Winnetou (má tam odo mňa krátky životopis, na komplexnejší pohľad si musel počkať až do tejto chvíle).
Mario je od narodenia vskutku medzinárodný herec.
Slobodná nemecká matka ho porodila vo Švajčiarsku, taliansky tatko poskytol spermie. Mal však doma vlastnú zákonitú manželku a taký nemanželský syn by mu iste bránil v kariére chirurga, takže nešťastná mamka zbalila fusak s bábätkom a usadila sa v Nemecku. Kontakt otca so synom trval údajne celých desať minút a myslím si, že v tomto prípade vyhral potomok, lebo meno Mario Adorf je známe po celej Európe.
A kto pozná meno jeho otca? Nikto.
Ako mladý muž sa túžil stať učiteľom, ale na univerzite ho zlákalo študentské divadlo a postupne tomu začal prispôsobovať aj školy, ktoré navštevoval.
Prišiel debut a po troch rokoch prvé ocenenia. Mariovi to však nestačilo, na pár mesiacov si odskočil do Hollywoodu, aby sa vrátil do Talianska.
Odvtedy hrá jednu úlohu za druhou, ale je pravda, že skáče od béčkových hlúpostí ku kvalitným filmom. Z tých zapamätateľných spomeniem Plechový bubienok, Tiché dni v Clichy, seriál Chobotnica, či kráľa z rozprávky o Princeznej Fantaghiró.
Dôkazom toho, že ide o umelecký multitalent, je niekoľko ním napísaných kníh, vrátane spomienkovej Nebo a zem. Pre toho, kto nad literatúrou ohŕňa nos, tu mám aj pár melódií spískaných spolu s niekdajšou nemeckou legendou, skupinou Puhdys - ľaľa ho, tu je tá ľúbezná pesnička.
Aj preto dostal Mario Adorf od Nemecka Veľký kríž, čo je štátne vyznamenanie udeľované za zásluhy. Na ceremoniál ho zrejme sprevádzala niektorá zo žien jeho života, čím som plynule prešla k rodinným zásluhám o zvyšovanie populácie germánskych krajín.
Za 82 rokov svojho života sa Mario Adorf stihol dvakrát oženiť.
Prvé manželstvo s nemeckou herečkou skončilo po dvoch rokoch rozvodom, ale plod tohto vzťahu, dcéra Stella, zdedila po oboch rodičoch herecké gény a uplatňuje ich vo svojom profesionálnom živote. O pár rokov neskôr našiel Adorf lásku svojho života, ale nejako sa mu do ženenia už nechcelo. Jeho životná družka to vydržala bez papiera neuveriteľných sedemnásť rokov, potom milého Maria priškripla a konečne ho dokopala k oltáru.
Žijú spolu dodnes, ak nepomreli.
Manželka Sophie Lauretzová je prvou obeťou Jonasových zvrátených morálnych zásad kombinovaných s alkoholizmom. V očiach útlej a zdeptanej manželky vzbĺkne malá iskra až vtedy, keď starý Lauretz napadne svojho konkurenta a za trest ho zavrú na niekoľko mesiacov do basy. Vtedy sa celá rodina zbaví napätia a okúsi niečo, čo sa dá nazvať šťastím.
Lenže Jonas sa raz vráti a všetko je ešte horšie...
Jonasovu manželku hrala herečka s génmi behajúcimi po Čiernej hore, o ktorej som písala v predchádzajúcom článku o Fantozzim. Žiadne stretnutie nie je náhoda, a aj stretnutie s účtovníkovou antimúzou hranou Milenou Vukotic ma inšpirovalo k výberu dnešnej témy.
Bližšie informácie o nej si môžete prečítať práve tam, nebudem to vravieť dvakrát (prepána, neznelo to príliš učiteľsky?).
Niklaus Lauretz je potomok starého Lauretza, ale o nejakej otcovskej láske tu nemôže byť ani reči. Ak vaša výchova spočíva mrzačení a mlátení dieťaťa, tak nemôžete čakať, že sa na starosť dožijete láskyplného synovského objatia ako z reklamy na čokoládu Merci.
To, čo otcovi urobil tento syn, veru nič príjemné nebolo...Dominique Pinon mal počas nakrúcania 30 rokov a do postavy Niklausa sa hodil skvele. Pozriete sa na neho a čo vidíte? Šteňacie oči a akoby pokrčenú tvár.
Nejako takto som ho pri čítaní literárnej predlohy videla v duchu i ja, keď som ešte nebola ovplyvnená zábermi z filmu.
Pinon sa narodil pred 57 rokmi vo Francúzsku a vyštudoval tam hereckú školu. V dvadsiatich piatich rokoch ho postretlo veľké šťastie. Tým šťastím bol trocha divoký režisér Jean-Pierre Jeunet, ktorému sa Dominique tak zapáčil, že ho začal obsadzovať do všetkých svojich filmov.
Napríklad do tohto:
Tento obrázok ma dosť dlho desil, pochádza z čiernej futuristickej komédie Delikatesy. Ale aby som nebola negustiózna, Pinona nájdeme aj v Amélii z Montmartru (hral tam obsedantno-neurotického kaviarenského povaľača), v Meste stratených detí (šialený vynálezca), či Príliš dlhých zásnubách.
To, že herec je ideálnym kandidátom na úlohy v hororoch, ani nevravím (náhodne spomeniem povedzme kúsok s názvom Votrelec: Vzkriesenie ).
Aj francúzski papaláši motajúci sa okolo umenia sú na neho pyšní. Okrem divadelnej Moliérovej ceny má právo nosiť na hrudi Rád umenia a literatúry.
A čo jeho lásky, rodina, príbuzní a vôbec?
Internety nevravia vôbec nič... hádam si len nemyslíte, že strávim niekoľko nocí na parížskom strome s foťákom v ruke, aby som to zisťovala.
Ani kvôli vám nie.
Hanna Lauretz je ďalším otrokom upadajúceho rodinného podniku.
Navyše je, chúdiatko, zneužívaná aj na iné ako dcérske povinnosti. Možno by toto bolo poľahčujúcou okolnosťou pri udeľovaní trestu za vraždu, ale ubolenú dušu žiadna sankcia nenapraví.
Nakoniec, skutočnou odplatou sa pre všetkých členov Lauretzovskej rodiny stáva psychické doživotie - výčitky svedomia a depresie.
Sissy Höfferer je rovesníčkou svojho filmového brata, pri nakrúcaní drámy mala tridsiatku na krku (to, samozrejme, až taká dráma nie je).
Pochádza z Rakúska, študovala toť za rohom vo Viedni, ale kvôli lepším hereckým možnostiam sa rýchlo presťahovala do Mníchova. Urobila dobré rozhodnutie, lebo s odstupom času je z nej jedna z najpopulárnejších tvárí nemeckých televíznych staníc.
Ako hlavnú špecialitu svojho hereckého menu ponúka postavy v kriminálkach - v drobných úlohách ju nájdeme v Derickovi, Polícii 110, oňuchával ju dokonca aj Komisár Rex, ale to jej bolo málo. Už niekoľko sezón vyšetruje zločiny ako komisárka v seriáli Špeciálny tím Kolín.
Možno si niektorí z vás spomenú na staršie maďarské spracovanie Verneho Matyáša Šándora, kde hrala ešte ako mladá dvadsaťročná žabka.
Ešte pár informácií zo súkromného života - 57-ročná Sissy Höfferer strávila jedno celé desaťročie po boku manžela, tiež herca, s ktorým založila divadelnú skupinu. Po rozvode sa už nevydala, ale z iného vzťahu s istým nemeckým hercom má dcéru.
Silvia Lauretz je najmladšia dcéra, na ktorú je Jonas z akýchsi mne neznámych pohnútok zaťažený. Nikdy jej fyzicky neublíži, ale rodinná atmosféra má dopad aj na jej životnú cestu.
Ako som už spomínala, dievča má pri jej zdolávaní akosi viac šťastia. Podarí sa jej zohnať dobrý džob, keď opatruje chorého maliara a občas mu stojí (za modelku, vy úchyláci).
Nevinná Silvia sa stane múzou starého pána, takže keď sa ten poberie na onen svet, zanechá jej v záveti zopár drobných na prilepšenie.
To by sa však nesmel z áreštu vrátiť tatíček Lauretz. Ten, keď zbadá prachy, hneď ich minie, čím si do rakvy zatlčie posledný klinec. Vlastne ani tú rakvu mu família nedopraje - ak si dobre pamätám, zahrabú ho kdesi len tak, bez obalu.
Vrátim sa ešte k Silvii. Hoci sa nezúčastní celej tej likvidačnej akcie a vnútorne s ňou nesúhlasí, udržiava rodinné tajomstvo nielen pred vyšetrujúcimi orgánmi, ale aj pred cteným novomanželom, ktorý je súčasťou šťastných náhod na jej životnej ceste. Vlastne zabije dve muchy jednou ranou, lebo Andreas von Richenau je aj tým manželom, aj tým vyšetrujúcim orgánom.
Andreas robí oboje dobre. Podarí sa mu vyšetriť, kto zabil starého Lauretza, no rozhodne sa mlčať ako peň. Nebonzne predsa milú svokru a švagrovcov, keď ide vlastne o dobrý skutok.
Alebo zlý?
(Máme ešte čas na filozofiu? Že nie, lebo hudba už končí? Tak nič, premyslite si to sami.)
Maruschka Detmers bola tou rozkošnou 23-ročnou Silviou, ktorá zviedla nielen starého výtvarného umelca, ale aj štramáckeho Andreasa.
Herečka s menom ako z dvanástich mesiačikov strávila detstvo v Holandsku, kde pracovali jej rodičia, veterinárny lekár a učiteľka. Sotva dosiahla plnoletosť, uletela z hniezda do Paríža na au-pairské skusy, zároveň sa s vervou pustila do štúdia francúžštiny a herectva.
Vtedy využila slabosť slávnej herečky Isabelle Adjani, ktorá sa odmietla vyzliecť pred kamerou (alebo tak nejako), a tak sa vo filme Krstné meno Carmen objavila práve naša Maruška. Odtiaľ bol už iba skok ku úlohám nymfomaniek, zvodných krások a podobných éterických bytostí, ktoré sa tak strašne zamilujú, že urobia čokoľvek (napr. Králi mamba, Strelec, Diabol v tele).
Na divadelné dosky ju však pustili len celkom nedávno, akurát už hráva zrelé, ale stále krásne ženy. V decembri sa totiž zaradila do davu päťdesiatničiek, a to býva pre bežnú herečku skúška kvality jej herectva.
Ešte pár čriepkov zo súkromia - je to vdova po francúzskom hercovi, s ktorým žila šestnásť rokov. Má s ním dcéru, tá pravdepodobne zdedila genetické predpoklady pre podobnú hereckú kariéru, akou prešla a stále prechádza jej matka.
Minule som sa zaprisahala, že žijúcich slovenských hercov budem analyzovať len minimálne (najmä preto, že mnohí z nich sú na Facebooku a mohli by mi vynadať). O predstaviteľovi Andreasa von Richenau preto uvediem len pár neškodných úvah.
Hral ho vtedy 38-ročný Juraj Kukura, ktorý za čias socializmu zdupkal "za kopečky" a napriek všetkým zlým jazykom sa tam celkom dobre usadil. Československé médiá zvyčajne o takých umelcoch mlčali ako vši pod chrastou, alebo sa predháňali v opise veľkosti a kvality škatúľ, pod ktorými takí hochštapleri v kapitalistickom zahraničí prespávali.
Trochu teraz odbehnem od Kukuru, lebo som si spomenula na taký vtipný článok v Rudom práve (alebo niečom podobnom). Bol o osude zúfalého emigranta Waldemara Matušku, ktorý údajne hrával staré hity rovnako zúfalým krajanom na zúfalých ľudových festivaloch. Všetci sme tomu zúfalo verili, resp. sme sa povinne tvárili, že doma, teda na našich festivaloch politickej piesne, je nám najlepšie.
A potom, po páde systému, sme sa zrazu pozerali na film Via Mala a boli sme celí "hin" z toho, že ten Kukura tam nehrá žiadneho bezvýznamného poslíčka, ale rovno jednu z hlavných postáv.
Mimochodom, okrem iných sa v tretej časti na pár minút mihne tiež emigrant Pavel Landovský.
Poznámka na záver:
Všetky informácie uvedené v článku sú výsostne subjektívne, dokonale neoverené, a aj preto si autorka nenárokuje patent na pravdu. Je celkom možné, že v skutočnosti bol Jonas sympatickým a pracovitým majiteľom píly, ktorý pravidelne platil dane, a čestne vychovával svoju ženu a tri deti.
A čo sa týka tých pár ľahkých plesnutí po zadku? Ale však si to zaslúžili, keď si otecka dostatočne nectili. Skrátka, išlo o ideálnu, ale najmä tradičnú rodinu, kde mamka bola mamka a tatko bol tatko.
A tak... Nabudúce: Modrá lagúna
Zdroje a fotografie:
http://www.kino-zeit.de/filme/via-mala
http://www.tvtoday.de/entertainment/kino/film/via-mala-1,91961,ApplicationGallery.html?page=5
http://www.zdf.de/ZDFmediathek/contentblob/826088/imageFile/2301087
http://www.mr-film.com/english/productions/via_mala.html
http://www.kino.de/kinofilm/via-mala/fotoshow/32007
http://www.andreaheberger.de/assets/files/Blogpost_Bilder/Schwering/-%C2%AEG.Schwering_adorf_5399.jpg
http://img1.bdbphotos.com/images/orig/c/a/canny5mfem6m6mm.jpg
http://trialx.com/curetalk/wp-content/blogs.dir/7/files/2011/04/gcelebrities/Dominique_Pinon-2.jpg
http://www.nahaufnahmen.ch/2010/03/24/via-mala/
https://www.tg-berlin.de/uploads/pics/Ausstellung_MarioAdorf.jpg
http://www.byronmusic.ro/blog/category/filme
