Mojej susede Edite sa narodil syn. Trošku sa pri pôrode dusil, ale inak sa nič vážne nestalo. Často som ho cez stenu počula plakať, niekedy mi to pripadalo, že preplakal celú noc. Edita je útle žieňa s láskavým srdcom, rozdala by sa na všetky strany. Trpezlivo vstávala, keď malý zaplakal a snažila sa upokojiť, túlila ho k sebe a dávala mu lásku.
Keď malý začal navštevovať škôlku, Edita šla celkom rada do práce, tvrdila, že tam oddychuje. Lenže čoskoro od učiteliek prichádzali ponosy. Malý vraj neposlúcha a nikdy nerobí to, čo ostatní. Na prechádzke ho musia naháňať, pretože nevie pochopiť, že od skupiny sa neodbieha. Keď rozbil inému dievčatku hlavu, nemala odvahu dať ho do škôlky a tak ostala so synom opäť doma. Mala veľmi dobrého manžela, ktorý sa jej snažil pomôcť a často spolu po večeroch hútali, čo robiť. Edita si vyčítala, že niečo zanedbala a on ju utešoval, že lepšiu matku si pre svoje dieťa želať ani nemohol.
U psychologičky si trochu "vydýchli", vraj je to LMD. Ľahká mozgová disfunkcia. Dostali odporúčania ako sa správať v kritických situáciách a skúšali určovať presné pravidlá. Začalo to celkom fungovať, odvážili sa dať syna zase do škôlky, hoci predsa len do inej ako predtým, Edita nemala chuť počúvať šuškajúce matky v šatni.
Ďalšie problémy prišli v škole. Dennodenne spolu riešili domáce úlohy, písali a prepisovali škrabance i machule, napriek tomu to nikdy nebolo ono. Rodičovské združenie v Edite vyvolávalo kŕče už dva týždne vopred. Prichádzajúc domov, často bolo počuť spoza ich dverí krik a plač a ja som vtedy pochopila, že Edita nie je úbohá chudera. Jednoducho jej rupli nervy. Mne by rupli už dávno.
Alica bola zase moja kolegyňa. Otec im zomrel už dávnejšie, ešte nebol ani dôchodca. Infarkt. Ako jedinej "starej dievke" v rodine prischla Alici úloha postarať sa o matku. Nikto zo súrodencov sa jej ani nepýtal, automaticky ostala s mamou v dome, v ktorom bývala od detstva. Bolo im spolu celkom dobre, Alica ako dobrá teta často varovala synovcov a netere, keď sa ich rodičia potrebovali trochu vyvetrať.
Mama starla a s ňou starla i Alica. My, kolegyne, sme sa s chuťou smiali na jej príbehoch o tom, ako dva týždne hľadali okuliare po byte a nakoniec ich našli ležať na televízore, na ktorý sa celú tú dobu obe dívali. Na organizované autobusové zájazdy na trhy do Poľska brávala vždy aj mamu a nám sa zdalo, že si veľmi dobre rozumejú. Alica si len občas povzdychla, že si už asi nenájde partnera, lebo by sa aj tak nemal kto postarať o mamu.
Raz prišla do práce uplakaná, že ju vzali do nemocnice. Mozgová mŕtvica. Čoskoro sa pozviechala a po návrate z nemocnice sa o mamu vzorne starala. Tá už iba sedela na vozíčku a ľavú ruku mala nehybnú. Alica pomaly starla a stále menej sa usmievala. Na zájazdy s nami už nechodievala, nemohla nechať mamu doma samú a súrodenci mali svoje rodiny. Stávalo sa, že keď Alica odbehla ku susede, našla mamu ležať na zemi. Chcela si niečo vziať zo stola. Inokedy našla po dlážke rozsypanú múku, mama chcela čosi upiecť. V čase, keď bola Alica v práci, starala sa o ňu opatrovateľka, ale tá čoskoro odišla, lebo stará pani ju neznášala. Ono vôbec všetky opatrovateľky mali nejakú chybu. Jedna vraj kradla a mama sa za nič na svete nedala presvedčiť, že tie peniaze odložila sama na iné miesto. Druhá ju vraj bila. Tretia smrdela. Po čase už bol problém nájsť kohokoľvek, pretože v malom meste nebolo viac opatrovateliek ochotných zniesť agresívne správanie starej pani. Alica už nechodila nikam, o dovolenke iba snívala a po práci utekala domov. Víkendov sa hrozila, jeden deň bol ako druhý a ona už nevládala. Naťahovala sa s deväťdesiatkilovou osobou a ani sa neodvažovala spomínať na to, aká bola jej mama kedysi úžasná.
Po čase samotná Alica potrebovala pomoc. Zradilo ju koleno. Súrodenci mali svoje rodiny a kariéry, nemohli (či nechceli) si dovoliť celodennú starostlivosť o starého človeka. Tak Alica vybavila pre mamu domov dôchodcov. Poskytoval bezvládnej mame lekársku opateru a Alica mamu pravidelne navštevovala. Na sviatky ju brávala domov, ale každým dňom videla, že mama chradne viac a viac. Netrvalo to dlho. Mama zomrela sotva pol roka potom. Alica odvtedy celkom ožila, často chodí do divadla či na výlety s priateľkami. Doteraz si však vyčíta, že tam mamu nechala.
Danka s Petrom boli manželia asi desať rokov. Dlho nemohli mať deti a tak sa časom rozhodli, že si nejaké adoptujú. Zhodou okolností im ponúkli dvojčatá. Chlapca a dievčatko. Mali sa len narodiť. Ich matka, sedemnásťročné dievča, naletelo prvému mládencovi, ktorý ju postretol. Keď si tie dva bzučiace uzlíčky vzali domov, boli šťastní ako blchy. Danka šla na materskú a vychutnávala si to. Detičky boli ako z rozprávky, starí rodičia z oboch strán sa občas išli pobiť o to, kto si ich vezme do opatery, keď si mladí potrebovali skočiť do kina, aby nezblbli a utužili vzťah. Dankini rodičia boli spolu tridsať rokov a vyzerali ako dva holúbky, keď ich niekto uvidel kráčať po parku ruka v ruke. Dankin otec, vysokoškolský profesor, venoval dvojčatám každú voľnú chvíľu. Brával ich do lesa a učil ich, ktorý strom kedy kvitne. Petrov otec s mamou zase s láskou vychovali štyri deti a k tomu ešte dobytok, hydina, pole, záhrada s ovocnými stromami... raj pre vnúčatá.
Keď som Danku minule stretla a pýtala sa, ako sa darí Petrovi, usmiala sa na mňa divným úsmevom a povedala, že sa rozvádzajú. Dôvod? Nerozumela som mu celkom... vraj v tom nie je iná žena či muž. Prestali si rozumieť, akoby sa nemali o čom zhovárať. Peter chodieval domov stále menej a menej (bol lekárom a brával si nočné služby), napätie stúpalo viac a viac. O deti sa vzorne staral a mal ich naozaj rád. Keď sa chcela o tom s Petrom zhovárať, akoby ani nebolo o čom. Danka sa zúfalo pýtala a on mlčal. Jediné, čo povedal, bolo, že má pocit, akoby mu odchádzal posledný vlak, vraj chce ešte niečo v živote dokázať. Tak sa teda dohodli, že on pôjde na istý čas pracovať do Čiech a možno si začnú chýbať, keď si budú vzácnejší. Keď sa po roku vrátil, už to nebol ten Peter, čo býval. Stal sa z neho primár a v Čechách už ostal. Bez škriepok a hádok sa zhodli na tom, že pôjdu od seba. Ona si už dávno zvykla na to, že je s deťmi sama a on sa realizuje vo svojom povolaní.
Danka však akosi opeknela. Neviem, čím to je, možno o seba opäť začala viac dbať. Čoraz častejšie ju vídavam v spoločnosti iného muža. Nie je nejaký krásavec a nemá ani vysokú školu, ale je to rodinný typ... skoro jej ho "závidím".
Ja už dávno nemám dvadsať a nemyslím si, že život sa dá žiť len podľa nejakých pravidiel. Bolo by to príliš jednoduché. Našťastie.
"Dobrý život nie je život bez námahy.
Bez námahy sa nedá dôjsť k tým veciam, ktoré sú v živote podstatné."
E. Fromm
