Tam niekde nie sú vyschnuté kvety a neumytý riad. Nepadá tam prach a ak aj padá, tak ho nevidno.
Je to miesto, kde sa nemusí variť. Vlastne... variť sa môže, ale nemusí sa vymýšľať, čo uvariť.
Nebudeme viac skúšať svoje deti zo starovekej Mezopotámie. Počítať trojčlenku. Diktovať diktáty. Hnevať sa, ak v slove spisovateľ napíšu tvrdé y.
Ani deravé ponožky tam nebudú. Na zemi v kúpeľni už vôbec nie. Deravé tepláky a deravé hlavy. Do koša s nimi!
Nechceme tam celodenný hip-hop. Nechceme ani Bobyho. Potlač Boby leeebooo chcem mať z teba leeegooo. Dvadsaťkrát denne ráno, na obed a večer. Ani Háj skúl mjúsikl. Päťkrát do mesiaca. Nechceme už vedieť, či Troy Bolton opustí Gabrielu kvôli basketbalu (ak netušíte, kto je Troy a ako to dopadlo, nemusíte sa vešať).
Medzi knižkami, ktoré si zoberieme, nebude žiacka. Bude tam len nejaký poriadny srdcervúci kúsok (opakujem, nejde o žiacku knižku). Taký, aby sme si mohli poplakať. Keď minieme pár vreckoviek, hneď nám bude lepšie.
Odídeme. A basta.
Muži sú tam niekde, kam chceme odísť, zakázaní. Iba ak by boli ochotní uvariť nám ten čaj a hneď sa pobrať. Môžu sa pobrať napríklad k deťom, vyskúšať ich zo starovekej Mezopotámie a vybraných slov. Možu si zaspievať Bobyho a zaštopkať ponožky. Alebo ich vyhodiť a kúpiť nové. Môžu niečo navariť, v mrazáku sme totiž tentoraz nič nenechali.
Zakázaní sú aj nadriadení. Nech si idú tie svoje úlohy strčiť niekam. Do šuflíka.
Zakázané sú naše matky, otcovia, sestry, bratia, tetky a ujcovia z pätnásteho kolena. Otravné kamošky to bez nás tiež prežijú. Klebetné susedy a kolegyne odchod!
Zákaz vstupu má daňový úrad, všetky poisťovne a úrady, vrátane zelených poštových poukážok a faktúr.
Sme strašne unavené a chceme mať konečne svätý pokoj.
Stačia nám len dva dni (toto je ten netragický koniec).
Venované Danke, Simone a ostatným občas unaveným ženám :o)
