Napríklad Lenkina mama.
Ja, prvý raz v živote triedna. Ona, matka troch detí.
Príde za mnou ešte pred oficiálnym začiatkom rodičovského do kabinetu, premeria si ma a prvá otázka mieri do cieľa: "A vy ste už mali vôbec niekedy nejakú triedu?" Odhadne ma na prvý pohľad a ja nemám odvahu povedať pravdu. Tvárim som sa ako pedagóg, ktorého rukami prešli stovky... čoby stovky... tisícky žiakov. Lenka je veľmi milé a poslušné dievča, ktoré sa vzbúrilo len raz. Načapala som ju strašne opitú vychádzať z miestnej krčmy, ledva kráčala a poznáte to... tí, čo tam obsmŕdajú denno-denne, problém nemajú, ale keď sa ti to stane prvý (a zvyčajne aj posledný) raz, akurát vtedy sa musí okolo pohostinného pohostinského zariadenia potulovať triedna. Nebolo jej vôbec na tom mojom kabinetnom koberci príjemne, sľubovala hory-doly, len nech sa to, preboha, nedozvie mama. Tak a teraz čo? Vyplašená mladá učka nabitá poučkami z pedagogických dokumentov a školských poriadkov versus vyplašená bledá Lenka, ktorá sa narodila len o pár rokov neskôr ako ja... tak som to nikomu nepovedala.
O rok na to za mnou príde cez prestávku mama. Vraj, mám dievčaťu dohovoriť. Našla si chlapca, ktorý sa k nej vôbec nehodí. Mama si nevie rady a na mňa že Lenka dá. Otváram oči dokorán a habkám...ja neviem, láska je slepá, čím viac autorít do nej bude hustiť, tým viac sa bude brániť. Lenka mu o pár týždňov sama dala kopačky. Aj bezo mňa, niekedy je to lepšie nechať tak. S mamou si doteraz vždy dobre pokecáme. Akurát Lenka sa vydala ledva rok po maturite a na stretku po 5 rokoch mala už dve deti. Vysokú si robí diaľkovo, vždy bola veľký talent na jazyky. Tvrdí, že je šťastná, len mne sa trochu marí, že to jej rýchle manželstvo malo aj inú motiváciu...
Hovorím tým dvanástim statočným, že sa ich deti neprezúvajú. A že sústavne chodia neskoro. A že ich každá pubertálna vyrážka vyženie na celodenné posedenie v čakárni u kožného akurát vtedy, keď je ohlásený test. Hovorím to tým dvanástim, ktorých deti sedia poctivo v škole, chodia načas a prezúvky majú vzorne uložené vo vrecúškach. Nezabudnite, že treba zaplatiť ZRPŠ. A vlastne... už sa to tak nevolá, ale ani za svet si neviem spomenúť na presný názov. Veď rodičia mi rozumejú, sú predsa priatelia školy. Zdvihnite po sebe stoličky, naša upratovačka sa potom hnevá...
Pamätám si i na Heninu mamu. Prišla zakaždým, keď dcérenka vyviedla nejakú hlúposť. Heňa, krásne vysoké dievča so štíhlymi nohami a vôbec dokonalou postavou. Otecko - neznámy vojak. V treťom ročníku nás mama žiadala, či by sa pre Heňu nenašlo miesto na internáte. Vraj aby bola pod dozorom, lebo ona má robotu v Čechách. Tak sme ju ubytovali. O mesiac na to vyliezla von oknom na diskotéku a vychovávateľka ju načapala, tak sme ju podmienečne vylúčili. Mama prišla orodovať, že nech jej dáme šancu. Dali sme, nie sme žiadne zákerné príšery, hoci tak občas vyzeráme. Keď Heňa oslávila plnoletosť, slávnostne opustila internát s dozorom a nasťahovala sa ku miestnemu podnikateľovi staršiemu o 15 rokov. Mama sa už nikdy v škole neukázala.
Kolegyňa mi pri káve vraví, že mala špeciálne rodičko. Kvôli stužkovej. Vtedy sa dovalí zase plná trieda ockov a mamičiek a ide sa rozhodovať. Rozhodovať o tom, koľko vína bude na stoloch. A či upiecť koláče v cukrárni alebo každý niečo donesie. Keď príde na lámanie chleba, všetci sú zrazu ticho. Prvý úlomok znamená určiť rodiča, ktorý povie prípitok. Po minúte ticha (ktovie za koho) sa nakoniec nájde. Rodič, zvyčajne tiež učiteľ, poďakuje svojim kolegom za to, že niečo naučili "naše deti". Druhý úlomok, skôr teda kusisko chleba znamená, že treba určiť niekoľkých rodičov, ktorí ostanú na stužkovej do rána a budú zodpovedať za úspešný koniec akcie. Aha ho! To nerobí škola? Zrazu sa všetci čudujú, že majú zodpovedať za to, ako sa budú správať ich dospelé 19-ročné deti na ich vlastnej oslave...
Do tretice ešte jedna žena. Natália Hejková, skvelá basketbalová trénerka. V čase, keď trénovala exceletný tím v Ružomberku, zbierala mladé talentované dievčatá po celom Slovensku. Tak k nám pred pár rokmi prišla Alena. Rodičia bývali ďaleko, tak sa jej "náhradnou" matkou stala práve trénerka. Pravidelne kontrolovala jej prospech a posielala Alenu do školy, hoci trénovala dvojfázovo. Teraz sa u nás "vyskytujú" druholigoví hokejisti. Keď vidím, ako sa raz za rok ukážu v škole a vysúkajú dvesto výhovoriek, prečo nemohli to a ono, je mi zle. To, že nepoznáme rodičov, je normálne. To, že občas nespoznávame našich žiakov, sa mi normálne nezdá.
Tak... rodičko skončilo. Upratovačka sa nehnevá, rodičia boli vzorní, zdvihli všetky stoličky. Stretneme sa o dva mesiace. Dvanásti statoční a ja. Triedna.
