Keď som mala štrnásť, prišli Standa Kotvald a Petr Hložek (alebo to bolo naopak?). Zagorová nás nezaujímala, bola neskonale trápna a navyše, rodičia ju zbožňovali. No fuj! Holky z naší školky sme si prepisovali do školského slovníka hneď vedľa ruských slovíčok a najlepšie na tom bolo, že takmer každá spolužiačka si tam našla svoje meno, takže úspešnosť u pubertálnej mládeže bola zaručená - tešili sa Magdalénky, Apolénky, Veroniky, Vierky, Zdenky, Majky, Lenky, Moniky, Kláry, Adriany, atď. Myslím, že na tú dobu to bol veľmi dobrý marketingový ťah.
Zahraničnou kópiou sladkých chlapcov boli Modern Talking. Počúvali sme ich zbožne, vôbec nám nevadilo, že všetky hity boli výsledkom presne skopírovanej melódie (textom sme našťastie nerozumeli). Ja som žrala dlhovlasého opáleného fešáčika (ani za svet mi teraz nenapadne, ako sa volal) a moja kamoška Denisa zase nedala dopustiť na modrookého blondiačika s vybielenými zubami a jamkou v lícach. Niekoľkokrát sme sa preto pohádali na život a na smrť, ale udobrila som si ju plagátom z Brava, ktoré tajne doviezol ujo kamionista z Nemecka. S opovrhnutím som hľadela na platne od smiešne fúzatého Hammela alebo trošku vypaseného Duchoňa, ktoré mi zase núkala teta k sviatku (bola som pomerne slušne vychovaná a aspoň som poďakovala) a jedným presne cieleným šmahom ruky som ich vystrelila do šuflíka, kde som to zahádzala inými podobne nudnými kúskami typu Moravanka, Kája Gott a Javory.
Neskutočne mi vtedy liezli na nervy nedeľné podvečery. S odporom adolescenta otvárate školskú "tašku" (vtedy leteli čierne diplomatky, do ktorých sa nezmestila ani desiata, nieto ešte učebnice), vyberáte zošit a do toho moji drahí rodičia zapnú Sejdeme se na Vlachovce. Doteraz mám zimomriavky, keď počujem Zímov hlas (princ, ktorý si asi vzal princeznú so zlatou hviezdou na čele). Neviem, čo z toho bolo traumatizujúcejšie - úlohy alebo dychovka. Možno ešte Nedeľná chvíľka poézie a Film pre pamätníkov. Našťastie som vlastnila malý tranzistorák (ujo kamionista vždy vedel, čím ma poteší po návrate z NDR). Vždy večer medzi deviatou a desiatou opakovali na stanici Hviezda reláciu Pozor zákruta. Celú hodinu som počúvala o potrebe zapínať si bezpečnostné pásy len kvôli tomu, aby som si vypočula tri zahraničné pesničky - jednu zo Sovietskeho zväzu (najčastejšie Alla Pugačevová), jednu z krajín socialistického bloku (hitom bol akýsi maďarský spevák, ktorý dookola kričal, že seretlééék) a jednu kapitalistickú. A o tú išlo!!!! Zvyšok sa dal počúvať len vtedy, keď spieval Peťo Nagy, Dalibor Janda, Michal David alebo Team. Často sme v školskom kolektíve diskutovali aj o tom, že Bratislavskú lýru mala vyhrať Atlantída, čím sme Mira Žbira (dnes Meky) pasovali do kategórie počúvateľný spevák.
Osobitnou kapitolou bol Elán. V československom éteri letela Kráľovná bielych tenisiek a na školskom výlete sme hromadne a falošne kričali, že nie sme zlí. Technickú revolúciu spôsobil nový kazeťák, ktorý ktosi dovliekol na zemiakovú brigádu (JRD Granč-Petrovce ďakujú za socialisticky odvedenú prácu naším zväzákom). Nedala som našim pokoj, kým mi nekúpili podobný československý výstrelok v našom elektre - mal asi tri kilá a bol neskutočne bakelitovo čierny. Tlačidlá mali veľkosť na tri prsty a páska z kazety sa mi pravidelne zasekávala, takže moje nahrávky väčšinou zneli ako keby boli v nahrávacom štúdiu opití.
Keď som dovŕšila plnoletosť, objavila som Depeche Mode. Zohnala som si čierny plášť (volali sme ho kotoňák), ušila som si čierne nohavice a tričko (štátny podnik Otex podobné veci nemal v päťročnom pláne výroby) a na hlavu som si naliala čiernu farbu. Mala som čierne myšlienky a počúvala čiernu hudbu. Mne podobní sa volali depešáci. Našími životnými nepriateľmi boli metalisti (reťaze až po zem, dlhé mastné vlasy a zákerny pohľad) a tiež ňúvejáci (od slova new wave). Ňúvejáci počúvali AHA, Limahla a Wham, my sme pochopiteľne počúvali to naše a metalisti zbožňovali Metallicu a Iron Madein. Všetci sme sa navzájom srdečne neznášali. Vo svete hudby sa za pop ikony považovali Michael Jackson, Madonna, u nás pálila Tublatanka a Robo Grigorov. Boli to na naše pomery mimoriadne skazení speváci a to sa nám samozrejme veľmi páčilo. Otec mi pravidelne nadával, že počúvam brak a mama sa mi pokúšala vštepiť lásku ku Kornovi a Vondráčkovej.
Potom prišla revolúcia a prvé súkromné rádiá. Dokázala som pri tom sedieť 24 hodín, na intráku sme mali rádio zapnuté aj cez noc. Techno som nemusela, ale inak som brala takmer všetko. Bola som natoľko "dospelá", že som sa s úškrnom posmievala puberťáčkam omdlievajúcim pri New Kids On The Block. Mojím idolom sa stalo U2 a najmä on - môjho srdca šampión (inými slovami Bono Vox). Keď umrel Fredy Mercury, sedel pri koncerte na jeho počesť celý intrák pri telke. Moji rodičia si zas pravidelne dávali dávku Repete, pričom museli počúvať moje komentáre typu "mami, ten Grúň je chorý alebo takto vyzerá aj normálne?" alebo "to nemyslíš vážne, že Otto Weiter je fešák, iba ak v domove dôchodcov".
V tomto tisícročí nastal medzi oboma generáciami zmier. Páči sa nám, že na scéne žiaria slovenské dievčatá a radi si v aute vypočujeme, že spomaľ, ak máš privysokú rýchlosť. Menšie spory vedieme pri pesničke V dolinách (je lepší Desmod alebo Duchoň?), ale inak sa nám viac páči originálna Medulienka. Michael Jackson v nás vyvoláva pochybnosti (naozaj to nie je mimozemšťan, ako to tvrdili Man in Black?), Madonna sa trochu ukľudnila (asi by deťom ťažko vysvetľovala tú špicatú podprsenku) a všetci tí speváci rokov osemdesiatych sú tu späť. Nemusia spievať, stačí, keď sedia za dlhým stolom a rozhodujú o superstároch a modelkách. Vondráčková tancuje ako diablica, božský Kája plodí v dôchodkovom veku deti a vrátil sa nám aj hurikán Dalibor Janda. Abbamánia pokračuje a Meky je rozkošne trápny a vtipný aj po päťdesiatke.
Moja mama sa už naučila ovládať CD-prehrávač a dcéra mi zase pravidelne vysvetľuje, ako si stiahnem z internetu MP-trojky. Mám plnú skriňu starých kaziet a neviem, čo s nimi, do diskmena sa mi totiž nevojdú. Všetci si radi na karnevale zatancujeme na Dancing Queen a večer si pred spaním púšťame staré pesničky zo Zlatej brány. Moravanke som doteraz neprišla na chuť, ani neviem, existuje vôbec?
Minule som si v aute spievala jeden depešácky hit, dcéra prevrátila oči, že vraj "Mama, to čo za blbosť počúvaš? Pusti tam radšej Tokio Hotel."
Neviete, čo to znamená?
