Prechod hraníc
Tak ako sme tušili, prechod kensko-tanzánskych hraníc nebol úplne jednoduchý. Očakávaná otravná administratíva nesklamala, ale nakoniec sme to zvládli, a ani nás to nestálo veľa nervov. Keďže Keňania a Tanzánci majú odlišné značenie dopravných prostriedkov, ihneď na hraniciach vybavujeme náš mikrobus všetkými potrebnými doplnkami. Nechceme byť predsa neustále zastavovaní a nebodaj pokutovaní políciou. Vraj je to tu bežné, najmä keď polícia vidí že ste turisti, alebo keď sa pohybujete po Tanzánii na dopravnom prostriedku s kenskými ŠPZ. Verejným tajomstvom je, že Keňania a Tanzánci sa príliš nemusia, a medzi týmito dvoma národmi panuje silná rivalita. Dlhoročné spory o stáda dobytka, ktoré voľne prechádzajú medzi hranicami oboch krajín, či rôzne obchodné záujmy, zvykli nezriedka vyvrcholiť do lokálnych konfliktov.
Netrvalo to dlho a už nás odstavuje miestna polícia, ktorá býva na kontrolných stanovištiach doplnená vojakmi. Čo by predsa štát nespravil pre bezpečnosť svojich obyvateľov! Nech tanzánsky policajti pozerajú akokoľvek, nič nám z hľadiska zákona nevedia vytknúť, ale aj tak si vypýtajú drobné na kávičku. Ten istý scenár sa opakuje niekoľko krát a my ho musíme strpieť, aj keď proti srsti. Pár drobných nestojí zato, že sa dáme do konfliktu s miestnym mužom zákona, ktorý si je vedomý svojich možností, a ktorý by nám dokázal znepríjemniť deň, alebo aj celý výjazd.
Arusha
Onedlho prichádzame do Arushe, mesta veľkého približne ako Bratislava. Bývame neďaleko autobusovej stanice, čo je tak ako aj v Bratislave záruka zábavy s miestnymi sociálnymi skupinami. Najmä keď si chcete zameniť peniaze. Naše svetlé tváre rýchlo pútajú pozornosť, a pri otázkach typu: „Where is the Bank, please?“ pozornosť domácich graduje. Okrem zámeny peňazí zháňame aj dobré teplé masajské deky, ktoré si chceme kúpiť na pamiatku, a prípadne niečo pod zub. Čo čert nechcel, masajské deky predávali priamo na autobusovej stanici, a tak sme sa tam s Andrejom a Tomášom vybrali. Prístup predajcov by som slušne nazval ako dynamický a miestami to dokonca vyzeralo, že sme jediní zákazníci, ktorých tu počas dňa mali. Ihneď sa o nás rozpútal boj. Naša taktika bola jednoduchá, rýchlo prísť, zjednať nadhodnotené ceny, a rýchlo odtiaľ vypadnúť, ideálne aj s dekami. Vždy sa mi uľaví, keď z takého chaosu vypadnem, je to ako by ste sa odrazu mohli opäť nadýchnuť čerstvého vzduchu. Kúsok opodiaľ, pri prechádzke ulicou stretávame dve slečny, ktoré vyrábajú domáce palacinky. Hladný som ako vlk a tak si hovorím, že dobrú palacinku by som určite neodmietol. Mal som v sebe menší boj, keďže street food v Tanzánii by sa mi mohol nepekne vypomstiť, ale nakoniec mi dodala odvahu Tomášova domáca slivovica. S heslom „zjem, vydezinfikujem a bude dobre“ som sa odhodlal k objednávke. Slečna sediaca na malej drevenej stoličke popri piecke si nasadila na ruky vrecko, a začala pripravovať dve pekné palacinky. Skoro mi oči vypadli. S úsmevom na tvári som sa obrátil k Andrejovi a poznamenal: „Vidíš, to bude v pohode“. V pohode to aj bolo, kým neprišlo ku platbe. Nie že by bola cena vysoká, jedna palacinka stála v prepočte približne 10 centov, ale keď som platil, tak mi slečna palacinkárka tou isto rukou na ktorej mala vrecko, vydala najskôr peniaze a potom chytila palacinky, hodila do tašky a podala. Obrátil som sa opäť na Andreja, ktorý sa len usmial, a úškrnom bez slova dal najavo ako to bude „v pohode“. Africký štandard bol dodržaný. Bohu vďaka za Slivovicu! (poznámka autora: bankovky v Tanzánii sú neskutočne špinavé)
Cesta do Serengeti
Skoro ráno po nás prišli štyri expedične upravené džípy s naloženými stanmi, sprievodcom a dvoma kuchármi . S Tomášom sa držíme našej zaručenej africkej rannej tradície, pripíjame na nový deň tým čo ešte máme, hlavne že to má nad 50 %. Umývame zuby, berieme ruksaky a nasadáme do off-roadov, kde nás už čaká Andrej s ďalšími kamarátmi. Nestrácame čas a vyrážame za našim snom, slávnym národným parkom Serengeti.
Serengeti, čo v preklade z jazyka Masajov znamená „Nekonečná pláň“, je najstarší národný park v Tanzánii, a jeden z najznámejších afrických parkov vôbec. Tvorí domov pre viac ako 2 milióny pakoní, zebier či gaziel, 4000 levov, 1000 leopardov a 550 gepardov, ktoré spolu s hrochmi, slonmi, žirafami a mnohými ďalším zvieratami zdieľajú územie o rozlohe takmer 15 000 km2. Natočilo sa tu nespočetné množstvo dokumentárnych filmov, ale aj seriálov. Scenéria, ktorú tento významný park ponúka je priam symbolická. Mnoho ľudí si práve zábery zo Serengeti spája s predstavou o Afrike. Nekonečné pláne na ktorých sa týčia akácie, vysoká tráva kde sa ukrýva zver pred predátormi, a obrovské stáda dobytka pasúceho sa pri jazerách. Kúsok nedotknutej prírody, ktorá je krásna, ale taktiež nekompromisná. Tu sa chyby neodpúšťajú a kolobeh života je návštevníkom naservírovaný ako na dlani. Keď má človek šťastie, dokáže vidieť mláďatá učiace sa schopnostiam prežiť, ale aj holý boj o život zvierat utekajúcich pred predátormi. Prečo je ale Serengeti tak výnimočné, keď v Afrike viete nájsť množstvo iných úžasných parkov? Práve o tom sme sa rozhodli presvedčiť na vlastnej koži.
Opúšťame Arushu, ktorá je akýmsi styčným bodom pre výjazdy do okolitých národných parkov. Tých tu nájdete až 8, a každý z nich vie ponúknuť návštevníkom krásne zážitky. Nato aby sme sa ale dostali do Serengeti, musíme najskôr prekonať jeden z najkrajších prírodných útvarov Tanzánie, kráter Ngorongoro. Už pri stúpaní na jeho okraj stretávame slony, ktoré sa kŕmia na okolitej bujnej vegetácií, čo ešte väčšmi zvyšuje naše očakávania, ale aj nedočkavosť. Všadeprítomný les dopĺňajú staré mohutné baobaby, ktoré akoby len tak niekto roztrúsil po okolí. V konvoji postupne stúpame vyššie až sa nakoniec dostávame na vyhliadku vo výške 2300 m n. m. , ktorá leží presne na hrane krátera. Je to výnimočný pohľad, najme keď v diaľke vidíte obrovské stáda presúvajúce sa k jazeru Magadi. Je to akoby sa tu zastavil čas. Už od nepamäti sa tu opakuje ten istý prírodný cyklus, prebiehajúci v izolácií vysokých stien krátera.
Niečo drobné si dávame pod zub a popritom sa kocháme výhľadom. Musíme však vyraziť ďalej lebo nás ešte čaká dlhá cesta. Postupne začíname klesať do údolia Malanja, a prechádzame okolo rozsiahlej masajskej dediny ležiacej neďaleko jazera. Je to prvá ochutnávka masajskej kultúry, ktorej sme svedkami na území Tanzánie. Príroda navôkol sa začína rýchlo meniť. S klesajúcou nadmorskou výškou pustne, a nás začne obklopovať všade prítomný prach. V džípe je neskutočne teplo, ale okná otvoriť nemôžeme. Ihneď by sa dnu nahrnuli nánosy rozvíreného prachu. Ten sa dnu tak či tak dostáva, a preto si kryjeme ústa a nos šatkami, pod ktorými je ale dusno. Cesta je drsná, až sa miestami čudujem, že to naše auto vydrží.
Dá sa povedať, že v Serengeti stretnete iba dva základné modely aut. Toyota Land Cruiser v Safari úprave a Land Rover Defender, pričom Toyota tu má značnú dominanciu. Avšak aj tieto autá prispôsobené na drsné africké podmienky dostávajú poriadne zabrať. Sme svedkami viacerých opráv, kde džípom odstaveným na okraji prašnej cesty opravujú defekt, alebo aj poškodenú nápravu. Počas presunu máme možnosť zahliadnuť masajské deti pasúce dobytok, a je pozoruhodné, ako sa na tejto pustatine vôbec dokážu zvieratá nakŕmiť a uživiť. Niekoľko hodín sa opakuje tá istá scenéria. Pod zadkom sa vám trasie sedadlo, do očí dostáva prach, ale spotená tvár prikrytá šatkou aj tak ukrýva úsmev a očakávanie.
Konečne prichádzame ku vstupnej bráne, pri ktorej sa zdržujú mladí masajskí chlapci s tvárami namaľovanými v štýle majaských bojovníkov. Kto vie čo im beží hlavou a ako nás vnímajú. Sme len návštevníci, alebo zdroj peňazí? Aj my tu máme dosť času rozmýšľať nad životom a zamýšľať sa nad vecami, ktoré nás doma príliš netrápia. Počas takýchto ciest, keď sa v džípe pozriem na ostatných priateľov, ako hľadia von cez špinavé okno do neznáma, mám dojem, že prežívajú to isté čo ja. Spomínajú na minulosť, predstavujú si budúcnosť a niekedy len tak pozerajú do prázdna. Bez prestávky pokračujeme ďalej a ja si predstavujem, čo nám Serengeti ponúkne, čo má pre nás prichystané. Uvidíme levy, slony alebo gepardov? Stáda dobytka presúvajúceho sa k napájadlám?
Krajina okolo nás už nie je taká nehostinná. Savana poskytuje domov mnohým druhom zvierat a medzi tie najpočetnejšie patria rôzne čeľade antilop či pakoní. Ich stáda stretávame veľmi často. Objavujú sa aj prvé žirafy, ktoré sú viditeľné z diaľky, a postupne sa nám zbierka rozrastá aj o svine bradavičnaté, hyeny škvrnité, či nespočetné druhy vtákov.
Príchod do kempu
Slnko na oblohe začína pomaly ale isto klesať, a nastáva čas na rozloženie stanov. S Tomášom a Andrejom sme mali predstavu, že stanovať budeme v nejakom kempe, obohnanom plotom, predsa len sme uprostred divočiny. Preto sme zostali prekvapení, keď konvoj zastal uprostred ničoho. Jediná pevná stavba bola zamrežovaná jedáleň a kamenné záchody. Pocit to bol zvláštny, najmä keď si človek uvedomí, že bude spať pod holým nebom, obklopený predátormi. O takýchto momentoch sú ale tie pravé dobrodružstvá. Tesne pred zotmením nastáva v kempe rozruch. Na oblohe je vidieť akúsi žiaru a v diaľke sa objavujú oblaky dymu. Savanu zachvátil požiar a od sprievodcov sa dozvedáme, že v tomto ročnom období nejde o výnimočný jav.
V ten istý večer zažívam aj dve prekvapenia. Jedno prijemné a druhé menej príjemné. Nikdy som napríklad nečakal, že najlepšiu polievku budem jesť práve tu, v srdci savany. Naši dvaja kuchári sa naozaj vytiahli a v skromných podmienkach dokázali vykúzliť výborné jedlo. To menej príjemné prekvapenie prichádza v podobe neskutočnej zimy. So zapadajúcim slnkom sa rýchlo vytratilo aj teplo, a mne začínajú drkotať zuby. Obliekam si všetko čo mám, ale situáciu s teplým oblečením som podcenil.
Všetko však vynahrádza pohľad na čistú nočnú oblohu. Také množstvo hviezd som už dlho nevidel, a pri pozornom sledovaní sa nám s priateľmi darí zazrieť aj Mliečnu dráhu. Nádherná bodka za krásnym dňom. S Tomášom sa ešte v stane snažíme zahnať zimu domácou pálenkou, ale je to bohužiaľ iba dočasné riešenie, teplý pocit nás rýchlo opúšťa. Z ruksakov vyťahujeme naše úžasné teplé masajské deky, ktoré sme nakúpili v Arushi, ale veľmi rýchlo zisťujeme, že až také teplé nie sú. Ukáže sa, že ide o čínsky brak, a tak zaspávame s drkotajúcimi zubami za zvuku ručania levov a hyen. Niekoľko krát ma toto ručanie v noci budí. Človek si rýchlo uvedomí, že ho od divočiny delí iba tenká vrstva látky, tvoriaca steny stanu. Z tej zimy si ma nakoniec povolala príroda, a tak si potrebujem odskočiť na záchod. Poviem vám, prebehnúť približne 100 metrov, svietiac si čelovkou pod nohy za ručania divej zvery, je celkom adrenalínový zážitok. O tom je ale Afrika, o zážitkoch a momentoch na ktoré budete spomínať.
Východ slnka
Tak ako som s drkotajúcimi zubami nakoniec zaspal, tak sa za drkotu zubov aj zobúdzam. Vstávame skoro, lebo chceme vidieť východ slnka. Predpokladal som, že východ slnka v Serengeti bude pekný, ale to čo som videl prekonalo moje očakávania. Bez okolkov môžem povedať, že to bol najkrajší východ slnka, aký som kedy zažil. Kombinácia siluet akácií roztrúsených v savane a oranžového slnka akoby tvoriaceho kulisu za nimi, sa mi navždy vryla do pamäte. O malú chvíľu toto divadlo doplňujú balóny, nesúce zámožných turistov, ktorí si užívajú tento krásny moment z vtáčej perspektívy. Škoda len, že takéto zážitky netrvajú dlhšie. Slnko sa pomaly ale isto šplhá po oblohe vyššie, a pre nás je to jasný signál, že práve teraz je tá správna chvíľa na pozorovanie zvery.
Pozorovanie zvery
Serengeti je jedným z najstarších a vedecky najvýznamnejších ekosystémov na našej planéte. Predpokladá sa, že jeho klimatické vzorce, fauna a flóra sa za posledné statisíce rokov zmenili iba minimálne. Práve to ho robí pre vedcov tak veľmi lákavým. Turisti tu majú miestami až prehistorický pocit a možnosť pozorovať zvieratá, ktoré by inak v živote nikdy nemohli vo voľnej prírode stretnúť. Medzi najvýznamnejšie udalosti sa v tomto parku jednoznačne radí Veľká migrácia, ktorej sa inak hovorí aj Závod o život. Ide o najväčšiu migráciu cicavcov na našej planéte, kde hrajú hlavnú úlohu obrovské stáda pakoní, zebier a gaziel dosahujúce až 2,5 milióna kusov. Tieto stáda sa po narodení teliat presúvajú po približne 800 km dlhej ceste z južnej časti Serengeti až do rezervácie Masai Mara. Nám sa tejto nádhernej prírodnej šou síce nedarí zúčastniť, ale pokiaľ sa do NP Serengeti alebo do NP Masai Mara raz vyberiete, skúste sa zamerať práve na túto migráciu, určite neoľutujete.
Počas dňa sme náš konvoj mnohokrát zastavili, aby sme sledovali zvieratá v ich prirodzenom prostredí. Podarilo sa nám stretnúť stádo slonov, nájsť odpočívajúce levy, vidieť hyeny, hrochy, pakone, zebry, žirafy, surikaty a mnohé ďalšie zvieratá. Asi by bolo jednoduchšie spísať zvieratá, na ktoré sme šťastie nemali. Skutočným úspechom by bolo stretnúť geparda a leoparda, ale to sa nám bohužiaľ nedarí. Patria k tým obyvateľom parku, ktorí sa neradi ukazujú.
Ostrovy v mori trávy
Všade navôkol sú trávnaté planiny, z ktorých akoby miestami vyrastali malé kamenné ostrovy (kopje). Tie sú charakteristickým znakom krajiny a slúžia ako útočisko pred požiarmi, úkryt pre zvieratá, zadržujú vodu a hlavne sú obľúbené predátormi, ktorí ich využívajú ako vyhliadku. V inak rovnej krajine poskytujú lovcom prehľad o presúvajúcej sa zvery, či blížiacom sa nebezpečenstve. Ide o ďalší typický a symbolický prvok, ktorý si ľudia často spájajú s Afrikou.
Vybavení množstvom fotografií a zážitkov sa pomaly, ale isto musíme s NP Serengeti rozlúčiť. Ten vo mne zanechal krásne dojmy, na ktoré budem spomínať celý život. Je dôkazom, že človek aj v 21. storočí dokáže na našej planéte navštíviť miesto, kde môže vidieť ako príroda a ekosystém fungujú už dlhé tisícročia, a ako kolobeh života neúnavne pokračuje ďalej. Až dovtedy, kým ho my ľudia našimi neuváženými činmi nezničíme.
Za poskytnutie krásnych fotografií by som chcel poďakovať svojím priateľom a spolucestovateľom:
Geografické exkurzie a expedície
PS: Pre viac fotiek z rôznych kútov sveta dávam do pozornosti svoj instagramový profil:
