Mne sa veru chce a chce sa mi ísť nadoraz, za tým pre mňa veľkým okrídleným pozlátkom, vidieť, nebyť osamelá, naťahovať laná, ponapĺňať skrinku pocitom "aero chocolate", je mi za nim smutno, keď odchádza na túry, necháva ma napospas priliehavej nahote, kde každý pohľad bolí, oči slzia z toho, čo mi napadá, z toho ako sa viem "utýrať" a po chvíli spustiť smiech nad tým svojim (pseudo)problémom.
Hanbím sa písať to, čo by som chcela, hanbím sa takto vyzliekať, napísať myšlienku, hodiť ju do obálky a určovať jej hranicu (odkiaľ-pokiaľ) vystihuje autentickosť príbehu.
...zo svojho "hnevu" a otázok vyrastiem...vravím si, mne zima nie je iba telu áno...
...až raz budem mamkou nášho bábätka, bude bývať v troch domoch, bude sa volať Š.Š. a keď bude plakať nenechám ho v postieľke podľa zásad výchovy...teraz naň len myslím materinským pocitom, nepredstaviteľno záhadným, očisťujúcim, prevoňaným anjelom v kolíske svojho vnútra...
