Som ospalá farba pred západom slnka. Zoznam autorových rubrík: Kvapôčky, Kvety v Slnku, Rozkvitanie, Vločky a námrazy, Nezaradené
Zaplavil ma smútok. Bola to vlna, ktorej som neutiekla. Zatmelo sa a ja som sa bála, niečoho môjho dievčenského, večného, akoby existujúceho od nepamäti a už strašne dlho, vyrasteného spolu so mnou, hocikedy klopkajúceho na dvere.
Pod mojim modrým kabátikom je ešte dosť miesta. Nelepí sa na mňa a možno preto mi je v ňom teplo, teplejšie než by sa zdalo. Chcela som ho voľný, lebo sa mi zapáčila voľnosť. Priala som si nech ma neobťahuje ako keď dve dievčatá v mojej zelenej triede obťahujú vytlačenú prerušovanú čiaru v pracovnom zošite pre predškoláka. Len nech vytvára súlad medzi mnou a vetrom a nech sa spolu s ním okolo mňa zvíja, nafukuje sa, aby som sa mohla vznášať, keď sú nohy priťažké, keď som sama sebe závažím.
Na kuchynskom stole máme obrus s drobnými kytičkami ružových a modrých kvetov zaviazaných mašľou. Ich zelené stonky ich tak krásne dopĺňajú, na nie celkom bielom podklade. Možno na niečo myslím, ale teraz to spí. Nederie sa zo mňa na povrch nič, čo by som chcela a nevedela opísať, čo by som vyťahovala na svetlo sveta a prepálila si tým kožu, lebo keď sa niečo neustále berie do rúk, nestále sa zachraňuje, neustále sa prepiera, hľadí sa na to lupou a najlepšie pod svetlom, skončí to horšie. Skončí to dierou a neviem čím ešte. Ako tie moje deravé diery, ktoré si už túžim vážiť, nie ich prehĺbovať.
Tieto dni lieta okolo mňa motýľ. Všade ten istý biely druh. Lieta mi okolo tváre, okolo nohy a ruky a takmer pristane na ramene. Ako vtedy na letnej hore, keď mi pristal na vystavenom prste. Na tej hore som mala boľavé myšlienky, tŕňové, otáčali sa mi okolo hlavy ako Jemu koruna, pichali mi do mozgu a srdce malo kŕče. S mamkou si povieme, že v duši je stále niečo, čo má moc ostávať smutné, prázdne, pusté. Ale okolo toho si v zápätí predstavíme veľa, veľa svetla. A potom ostaneme ticho, odvezieme sa domov a ja si ľahnem pod perinu s horúcim telom. A choroba ma vyslobodí.
Pijem si čajíček a pozorujem biele bodky na ružovom pozadí. Ešte je svetlo a zrazu už nie je. Vnímam ich. Potom je už veľká tma, je po Veľkej noci a on už nepadne pod krížom, ale ja áno, ja pod nim padnem hocikedy a hocikde, ale ten oživený muž žiari ako nádej, žiari ako zmysel keď je moja duša odretá, porezaná, neschopná zraziť krv, vytvoriť chrastu a kadečo iné. Vnímam to. Je to chvíľka. Je to prelet ponad hniezdo a potom zase potulka lesom, odlet od prázdnych vajec, z ktorých nevyšlo mláďa. Skáčem a dýcham, sto, dvesto skokov a je to príjemne. Je príjemné skákať, cítiť, že je to ešte dievčenskosť a už ženskosť. Že je to zmes kvetov a hliny. Som hlina a kvet, lebo je tu možnosť voňať a možnosť sadiť do mňa.
Hovorila som vtedy len toľko, že chcem ostať práve na tom mieste, sedieť na kúpeľnej dlažbe škoricovej farby a roniť slzy, nie preto, aby si ma ľutoval, ale preto, aby vyšli a s nimi aj kúsok toho, čo je mojej duši ťažké. Ako keď mamka fúkala do trubice práčky, lebo ju upchala vlna teplého šálu.
Do malého ošarpaného telefónu ti hovorím o pocite. Pocit to je čosi zvláštne. Ani dobré, ani zlé. Rozmanité korenie existencie. A ja mám rada rozmanitosť. Ľudia radia, že si ho nemusím vždy všímať. Knihy vravia, že pocit v nás spúšťa behaviorálnu reakciu, čo cítim ma teda núti konať istým spôsobom, dáva možnosť výberu, ale čo ak je medzi možnosťami nepomer, čo ak sú pocity silné, divoké, čo ak sú ako hromy a vlny mora. A čo ak človek, čo ich také má je napriek tomu krehký. Krehký a priesvitný ako telo medúzy, čo vyzerá ako tenké igelitové vrecúško naplnené vodou. Jeho číry povrch nemôže nič ukryť. Pri preplnení exploduje. A toto som ja. Nesiem v sebe pocit, ktorý mi protirečí. Antagonizmus v ľudskej koži.
Po byte rozvoniava koláč. Rebarbora-jablko-škorica. Kuchyňu som obriadila a radosť z toho, že som žena ma teraz zaplavuje. Mám radosť zo seba, taká obrovitánská maličkosť: radosť z toho, že som už dlho pokojná, lebo tej radosti nie je vo mne ešte ani zďaleka na rozdávanie.
Vonku je pekne, ale mne sa nechce vyliezť zo svojej nory. Som ako líška, mám podobný kožuch, ryšavý chvost, zviazaný do drdola, najradšej do zasnenej strapatosti, celkom prirodzenej bez všeličoho možného. Do telefónu si mi povedal, že si dáme zmrzlinu, že sa trochu prejdeme, že ma počkáš v centre, ale nado mnou je teraz ten mrak ľahký a vzdušný ako para a ťažkopádny ako dlhé hodiny čakania, kým spadne v sparne a horúčave z neba prvá kvapka.
V dnešné ráno som sa opäť rozhodla. Išla som do sprchy a povedala Bohu nech mi v tom pomáha. Nech mi pomáha žiť pekný život, pekné dielo, ku ktorému nevyhnutne musím priložiť svoje prsty, lebo bezo mňa to nepôjde. Logickým dôsledkom absencie mojej vôle bude len to, čo tu u mňa už toľkokrát bolo: tma, prázdno a neschopnosť radosti. Pôst pokročil, ale ja som rada, že je ešte stále tu. Vlastný život sa mi naň totiž veľmi podobá.
Vykračujem si mestom a v meste ma dvaja ľudia nezávisle od seba pozdravia. Skoro by som si ich nevšimla. Presne ten istý slovosled, presne tie isté slová. Poznám ich veľmi dobre, viem kto sú a čo ma s nimi spája. Každý z nich mi čosi pripomína a každý vo mne vzbudí dojem, zobudí spomienku. Zobudí a zakotúľa presne tu, kde teraz som, v centre Bratislavy a myšlienkami dnu v duši, s ktorou sa mi nedá prestať rozprávať. Je mi tak blízka, že sa jej pýtam, čo tým myslela, čo si myslí o tom ako som to cítila. Bola som zlá? Svedomie moje, bola som zlá? Duša je moja kamarátka. Bývaš v nej. Dar múdrosti by pre ňu mohol znamenať schopnosť vedieť viac rozlišovať dobro od zla/zlo od dobra. Ale nie len toľko. Podarovala by som jej ho ako bomboniéru, len tak, lebo priateľov sa sluší obdaruvávať. Ibaže,
Veľmi by som chcela tvoriť. Vytvoriť niečo zo svojho života a potom podarovať. Podarovať sa, aby sa zo mňa mohli poradovať. A tak som dnes kúpila granátové jablká a marhule, aby si sa potešil, aby sme mali sviatok, pretože ťa milujem.
Kedysi dávno a neviem kde presne, vyfúkli predo mnou sklenenú guľu a ukázali mi: pozeraj, takto sa to robí; sklo je transparentný, relatívne pevný materiál, odolný voči opotrebeniu, je však aj veľmi krehké a po páde sa rozbíja na ostré črepy. A s tými črepinami, opatrne! Mohli by riadne dorezať.
Stretli sme sa v meste. Išla som s ňou najprv vybrať taniere do ich domácnosti, neskôr sme si zašli obzrieť detské veci. Tešila som sa. Hovorím jej, že ja tak hocikedy chodím po detských obchodíkoch sama a obzerám. Hovorím, že minule som už chcela niečo kúpiť, aby som to mala, až raz budem mamou.
Cestou do kopca telefonujem s mamkou, potom ma mamka preruší, že zvoní pevná linka, a že mi ešte zavolá, aby sme dokončili debatu. Je tma, hoci ešte ani zďaleka nie je noc. Je pokročilá jeseň, bude to tým.
Vošli sme do lesa a išli hľadať hrad, vedeli sme, že nemá byť veľký, že to má byť už len ruina, už len minulosť toho, čo bolo. Minulosť toho, čo bolo, jej zvláštna vôňa a moja záľuba v nej. Keby pri nás boli deti, možno by sa pýtali, či tam žila princezná, možno by o nej chceli veľa vedieť: aká bola, ako vyzerala a či bola dobrá. Ja som to vedieť chcela. Krása a dobro to pre mňa v detstve bola princezná.
V nie našom domove, ale predsa „doma" si umyjem vlasy, po brannom cvičení. Plánovala som zájsť do mesta, len tak, lebo bolo pekne a cestou by som vrátila požičané knihy, tiež preto, že dnes so mnou nebudeš, lebo stanuješ v lese. A túžila som ešte po svätej omši a Božom tele, ale zaspala som na vavrínoch, ja spomalená.
Dnes som voľná skoro. Priskoro na to ako mi je prirodzené byť voľnou, byť už vo svojom. Dievčinka s rodinou odcestovala, a tak som nemala za kým ísť a ostal mi čas so mnou a z takéhoto času môže vzísť kadečo, povedala som si.
Pýtam sa ženy s dvomi deťmi, už v celku blízkej ženy, či by mi ešte voľačo požičala z tej svojej knihovníčky. Chcela by som knihu o najkrutejších ženách sveta, ďalšiu o modlitbe za počaté dieťa a potom aj tú, čo písala jej suseda. S dieťaťom, čo jej práve pilo mlieko z pŕs povedala áno. Povedala mi: Janinka, som potom zvedavá, čo mi na to povieš, porozprávame sa o tvojom názore. Raz sa porozprávame. A čítaj, veľa čítaj, kým máš ešte čas.
