Som ospalá farba pred západom slnka. Zoznam autorových rubrík: Kvapôčky, Kvety v Slnku, Rozkvitanie, Vločky a námrazy, Nezaradené
Vonku prší a moje dieťatko so všetkými naplnenými potrebami zaspalo. So všetkými tými, o ktorých som vedela, a ktoré som sa snažila naplniť, zaspinkalo samo, zrazu bezo mňa, bez mliečka na uspávanku, iba pri hluku domácich prác,
Vonku je krásny deň, nedávno sme sa (z neho) vrátili a povedali sme, že slnko je už celkom letné, že sa podobá tomu, čo v lete človeka vyšťaví a unaví svojou silou, čo odparí vodu a soľ, ale mňa to málokedy prekvapí, lebo vodu mám vždy pre istotu v zásobe. Rozprávam ti o tom, čo chcem povedať len tebe a v rukách mi kvitne seba-záchrana, keď sa pýtam, prečo mám byť trpezlivá, prečo treba tak dlho čakať, prečo nemám takú fľašu vždy po ruke aj vo svojom vnútri, prečo moje vnútro vždy po niečom túži, vždy tak veľmi túži až neviem či je to veľmi. Spoznáš to, odhalíš, identifikuješ, počas chôdze objímeš a povieš: predo mnou môžeš povedať, čo chceš a celkom jasne, lebo ja ťa neodsúdim.
Zaplavená slnkom som cestou domov myslela na jar, s konečne kúpenou veľkou kabelkou v ruke, že práve dnes pred šiestou hodinou večer príde na svet. A aj keď to bude stále jar, nebude rovnaká ako minulá, predminulá, budúca. Bude tohtoročná. Bude nič menej a nič viac ako neopakovateľnou sebou. A práve v tom čase, keď sa bude zjarnievať, keď plač jari nebude počuť, iba ja si ho budem predstavovať, tak práve vtedy nám môj drahý prinesie domov čerstvé koláčiky a nové druhy muffinov od našich.
Pýtam sa samej seba, akoby som to ani nebola ja, ale niekto iný, ktosi kto oproti mne stojí a ja sa môžem pýtať, môžem sa jej pýtať, čo len chcem. Som konfrontovaná, celkom nenásilne a kúzelne, tak ako to mám rada. Ona tu stojí a myslí na to, že sa teraz na ňu milo zadívali oči. Ako málo jej stačí a ako veľa nestačí. Nič ju nezraní, žiadna otázka sa nebude strkať do medzierok kam nechce aby vošla, kde je dobre malej dierke a v nej životu, škárka iba pre vzduch, iba preň, aby v nej všetok ten život dýchal, aj ten, ktorý by chcela mať inak, ale aj tak ho má rada, vyzerá tak, lebo už to nie je o tom, že sa chce riadne nahnevať a vytrhať všetko, všetko nepekné a zlé,
Vtedy keď sme chodili lesom, les sa zelenal. Listy na ňom boli ako mláďatá, lebo jar znamená mladosť aj dvestoročného stromu. Strom, ktorý omladne a osvieži sa rok čo rok novým životom. Fotosyntézou. Tak som to učila aj deti a oni sa čudovali, že ako je možné, že strom je tak starý, híkali a chytali sa za hlávky, no ja som si nebola istá, či tomu až tak chápu, veď tak vysoké číslo je pre ich myseľ iba pustou abstrakciou. A ani som si nebola istá čomu chápem ja a čomu stále nechápem.
Ešte spíš a ja som ti zavrela dvere. Nechala som ťa spať na ružiach a tichým ranným hlasom som povedala: len spinkaj, veď si to po celom týždni zaslúžiš. Stihla som ti starostlivo napraviť perinu, pohladiť ti líčko, dať ti letmý bozk, no neprecitla som z lásky čo k tebe cítim k láske k svojmu životu. Nebolo safely vo mne. A hebkosť ponožiek na nohách bol v dnešné ráno prvý pocit, čo zasiahol vedomie ako šíp. Nebola som záchrancom, ale riskovala som, hazardovala som, prijímala som myšlienky, ich tanec, ich pomätený tanec, tak nejasný, tak šifrovaný až som napokon na to všetko imaginárne napľula a stala som sa skutočnou. Je správne milovať život(y). Som niečo, čo má k tomu tak blízko až má ďaleko. Som v emocionálnom živote v kruhu umiestnená kdesi na konci a začiatku.
V práci, tam mi často pozerajú na brucho. Sledujú ho priebežne, či tam niečo/niekto je. Nemyslia to starostlivo, radostne, chcú sa možno vedieť iba zariadiť. Keby niečo. Čo ak teraz v strede roka odídem. Prudký racionalizmus zamestnávateľa. A ja, ach, tak rada by som tam mala to, na čo myslia a s tým v sebe odišla. Odišla odtiaľ preč pre veľa vecí, preč ako do neba, lebo odísť a s očakávaním dieťaťa, vo mne vzbudzuje takýto stav, takúto predstavu. Dieťa. Jasáme nad tým včerajším, tak krásnym, lebo by pre mnohých ani nebolo krásne. A čo to naše? Dieťatko, za ktoré sa modlím(e), ktoré ešte nik na svete nepozná, ako vtedy keď som ani teba nemohla poznať, a predsa som o tebe toľko snívala,
Aj napriek tomu, že ma štípali oči a čelo bolo opäť raz teplejšie než by malo, nešla som sa zababušiť do perín, ale povedala som si, že zájdem vybaviť záležitosti do mesta, aby som to mala z krku, aby som odhodlaná nestratila odhodlanie, lebo veď ktohovie z čoho je moje telo horúčkovito zvýšené tak často ako iné a odhodlania a odvahy tej u mňa vždy niet.
U nás doma teraz vonia upečená brokolica. Zobnem si z nej, lebo aj dnes som na zobkanie myslela, státie s taškou v ruke ma primälo k tomu, že som sa hrala s veľkou túžbou chrumkať všakovaké chrumkavé pochúťky; raz za čas tyčinky dru, orechy, pečené zemiaky zapíjané čajom. Chrumkavosť to je vyschnutie mokra, aj toto bolo v hlave. Bola som hladná bruchom aj srdcom, hladná po sebe, ešte stále hladná. Kedysi sme hovorili o dievčatku s mačacími očami (lebo je zelenooká), s dlhými vejárikmi (mihalnicami), že je to éterická bytosť. Ja som o nej povedala, že mi pripomína rusalku z lesa a jemnosť. Povedali mi: že som taká istá. A vtedy som sa nezamyslela nad nedôverou, ako sa už ani teraz nad tým nezamýšľam.
Po príchode domov som si poobzerala knihu, čo som od nich dostala, zaujala ma kapitola o rodičoch a svokrovcoch, o kvalitách dobrých milencov a medových týždňoch. Dala som si sprchu a išla som spať.
V teple izby, keď vonku mrzne, sedíme oproti sebe a veľmi sa ľúbime. Hovoríme o tom, čo sme včera zažili. Dni v sebe nesú hocičo a ja v tebe cítim oporu. Cítim ju v dobrom aj v zlom a som za teba vďačná.
Dnes som sa pred deťmi zahanbila, lebo som urobila niečo, čo ich učím, že sa nesmie. Chcelo sa mi povedať to, čo často vravia, keď očkami pozerajú hore-dole a hľadajú ako by si zachránili ego, vyhovárajú sa, klamú a niektoré sa rozplačú. Ale celé to chcelo ospravedlnenie a pokoru, chcelo to nie smútiť nad sebou, ale radovať sa, že sa im podobám, že chvála Bohu nie som vôbec dokonalá, že Boh odpúšťa, že Bohu tých dvadsať rokov navyše nepripadá veľa, že mu vlastne vôbec neprídeme tak odlišní ako nám. Hoci tých dvadsať rokov naviac človeka naučí nesprávať sa vždy tak trápne.
Čítam si knihu, už do budúcej práce. Veľa na budúcu prácu myslím. Dnes sa mi o nej už aj snívalo. Snívalo sa mi, že mi zverili deti, tie, čo mi mali patriť a ja som ich vzala na veľký trávnatý kopec, nech sa vyšantia. Medzi novými, ktorých tváre som nevedela pomenovať, boli aj tie terajšie. Malý Š. s modrou šiltovkou na hlave, zalezený v tráve a pedagogický zbor preľaknutý, že kde je, lebo o to malé dieťa sa treba neustále báť, kam odbehne a či sa nestratí.
Snívalo sa mi, že som sedela a povedala, že on ma ľúbi aj napriek všetkému. Že som to hovorila ľuďom, ktorí sa ma čosi príliš vypytovali a potom chceli vedieť viac, viac o tom, napriek čomu všetkému. Zvedavci.
Mala som v pláne jednu veľkú prechádzku, od dverí bytu, cez Dunaj do staromestských ulíc. A zmrzlinu. Veľa chôdze pre naše nohy, pre moje nohy, ktoré sa potom cítia ľahko, bezbolestne hoci unavene, príjemne a dostávajú zmysel toho, že ich mám zdravé. A tak chcú chodiť, rozprúdiť krvný obeh, rozpumpovať svaly aj jediný sval srdcový, nech pľúca dýchajú, prečerpávajú kyslík, riedia hustotu, tú hustotu vo mne, čo ma často definuje ako zahustenú bytosť, neschopnú dýchať, čo by chvíľami-miestami najradšej odpadla a zaspala, aby si oddýchla, zaspala kdekoľvek v tráve, na tichých lúkach, ach moja duša na tichých lúkach by sa možno vyspala zo zmätku a neschopnosti rozlišovať,
Psst, nech ešte spí, však Janka? Čakajúc, že odo mňa dostane uznanie, že teraz robí dobre, že mi pomáha, lebo keď ostatní ešte spia, my druhí musíme byť ticho. Janka a môžem si zobrať knižku a čítať ako ty?
V noci som sa strhla na úzkosť v hrudi, na zvláštne svrbenie v hlave a sama vo velikánskej izbe, kde nebolo iného dychu ako môjho som dýchala nahlas,
V mínus šesť stupňovom mraze je mi hej. Noemi si spí pod troma dekami, zababušená v kožušinovom fusaku. Ja popri nej cupkám. Vravím si, že v tomto chlade pliaga asi zamŕza. Možné to je, cítim sa biela, snehová bytosť, ako nevesta. Aj naša svadba je plánovaná na zimu, šaty s dlhým rukávom mi nerobia problém. Byť zahalená mi nevadí. A to všetko nie kvôli puritánskej cnosti, ale citu, čo ma pritom zaplaví.
V zapnutej telke začujem dievčenský hlas, ktorý hovorí: zvláštne, že až po tom predávkovaní prišli. Potom počujem, že skutočne prišli a pobozkali ju. Chvíľu som sa zamyslela nad tým, čo bude ďalej, budú jej to vyčítať? Dialóg pokračuje a ona im hovorí: nikdy som vám nepovedala, že nie som šťastná, ale to neznamená, že som bola.
