Som ospalá farba pred západom slnka. Zoznam autorových rubrík: Kvapôčky, Kvety v Slnku, Rozkvitanie, Vločky a námrazy, Nezaradené
Zaplavil ma smútok. Bola to vlna, ktorej som neutiekla. Zatmelo sa a ja som sa bála, niečoho môjho dievčenského, večného, akoby existujúceho od nepamäti a už strašne dlho, vyrasteného spolu so mnou, hocikedy klopkajúceho na dvere.
Vonku prší a moje dieťatko so všetkými naplnenými potrebami zaspalo. So všetkými tými, o ktorých som vedela, a ktoré som sa snažila naplniť, zaspinkalo samo, zrazu bezo mňa, bez mliečka na uspávanku, iba pri hluku domácich prác,
V tento týždeň som si naplánovala pranie: dve zavinovačky, dve deky, plienky s medvedíkmi, detské oblečenie, už uložené v šuflíčkoch, aby som mala všetko potrebné pripravené, keď ma v hociktorý deň prekvapí niečo neobvyklé a ja budem vedieť, že vidieť našu dcérku budem už naozaj čoskoro.
Každé jedno ráno sa mi vlní žalúdok a chcela by som ti to, čo najlepšie opísať, tak ti to opisujem všelijakými popismi, že mi čosi tlačí na všetky vnútornosti a potom mi všetko smrdí, krúti sa mi hlava a keď som si niekedy myslela, že viem čo je to slabosť, rýchla unaviteľnosť, tak toto je iná káva. Lenže duša sa chce hýbať, hovorí mi, aby som sa nezabudla v tomto čase hýbať tak ako viem, tak ako dokážem, aby som nezaľahla, lebo by to pre mňa nebolo dobre.
Hej, lenže ja už nechcem povedať svoje lenže a otočiť sa Ti zadkom, odohnať Ťa zapleteným vrkočom a nastaviť ruku, že stoj, počkaj, ďalej ma netráp, čo odo mňa chceš. A utiecť hľadať niečo, čo nemôžem nájsť, lebo je to ne-jestvujúce, lebo ja by som z toho chcela mať niečo príliš konkrétne, niečo, čo také konkrétne skrátka ani nie je. To, čo chcem nikdy matériou nebude, tak prečo prosím o to, aby sa z ducha stal kameň, sval, mäso, kvet. Žiadam to, ale veď ani láska nie je čistý koncentrát, treba ju hľadať, treba o ňu bojovať, napríklad rozhodnutím zaprieť samú seba a svoje hľadania.
Vonku je krásny deň, nedávno sme sa (z neho) vrátili a povedali sme, že slnko je už celkom letné, že sa podobá tomu, čo v lete človeka vyšťaví a unaví svojou silou, čo odparí vodu a soľ, ale mňa to málokedy prekvapí, lebo vodu mám vždy pre istotu v zásobe. Rozprávam ti o tom, čo chcem povedať len tebe a v rukách mi kvitne seba-záchrana, keď sa pýtam, prečo mám byť trpezlivá, prečo treba tak dlho čakať, prečo nemám takú fľašu vždy po ruke aj vo svojom vnútri, prečo moje vnútro vždy po niečom túži, vždy tak veľmi túži až neviem či je to veľmi. Spoznáš to, odhalíš, identifikuješ, počas chôdze objímeš a povieš: predo mnou môžeš povedať, čo chceš a celkom jasne, lebo ja ťa neodsúdim.
Zaplavená slnkom som cestou domov myslela na jar, s konečne kúpenou veľkou kabelkou v ruke, že práve dnes pred šiestou hodinou večer príde na svet. A aj keď to bude stále jar, nebude rovnaká ako minulá, predminulá, budúca. Bude tohtoročná. Bude nič menej a nič viac ako neopakovateľnou sebou. A práve v tom čase, keď sa bude zjarnievať, keď plač jari nebude počuť, iba ja si ho budem predstavovať, tak práve vtedy nám môj drahý prinesie domov čerstvé koláčiky a nové druhy muffinov od našich.
Pýtam sa samej seba, akoby som to ani nebola ja, ale niekto iný, ktosi kto oproti mne stojí a ja sa môžem pýtať, môžem sa jej pýtať, čo len chcem. Som konfrontovaná, celkom nenásilne a kúzelne, tak ako to mám rada. Ona tu stojí a myslí na to, že sa teraz na ňu milo zadívali oči. Ako málo jej stačí a ako veľa nestačí. Nič ju nezraní, žiadna otázka sa nebude strkať do medzierok kam nechce aby vošla, kde je dobre malej dierke a v nej životu, škárka iba pre vzduch, iba preň, aby v nej všetok ten život dýchal, aj ten, ktorý by chcela mať inak, ale aj tak ho má rada, vyzerá tak, lebo už to nie je o tom, že sa chce riadne nahnevať a vytrhať všetko, všetko nepekné a zlé,
V noci, keď dlho nemohla spať jej povedal, že mu o tom môže kedykoľvek povedať. Ak bude chcieť. Ale ona mu povedala, že nechce, že teraz prežíva vo svojej duši niečo, o čom rozpráva iba Jemu jedinému, lebo je to ľahšie, v tej chvíli pre ňu ľahko dosiahnuteľné, lebo Bohu nemusí stavať slová veľké ako dom, rozmýšľať nad metaforou, aby prehĺbila myšlienku, konštruovať realitu, tak, aby bola čo najviac realite podobná a aj tak nakoniec nie je, lebo nakoniec sa z nej na svet nikdy nenarodí celá pravda o nej.
Za múrmi kože prebieha proces. Chystanie nového. Tam v bruchu sa to deje. Myslím na to ako veľmi som si už zvykla. Miešajú sa hormóny a všetky hodiny a dni majú opodstatnenie. Túžim mať tieto predstavy! Že sa teraz obmývajú steny a všetko špinavé a pozostalé odteká, aby raz začalo biť niečie malé srdiečko. Myslím na to, že niet miesta pre plač. Ibaže ja cítim, že plakať mi treba. Že všetko staré aj nedobré, aj hodné zabudnutia nedokážem nemilovať, odhodiť, zabudnúť, začať nový život. A nie sú v tom len tieto cykly. Moja duša má tiež takéto brucho, ženské, guľaté, plodné, hlboké, nekonečné a plné hviezd. A každá hviezda má význam. Čas krvi, ktorý je aj časom sĺz, redukujúcich sýto červenú farbu na farbu melóna, lebo všetky akékoľvek silné emócie, keď sa zriedia ustanú. Budú krémové, nie ostré a náhlivé. Ešte stále k tomu neviem urobiť ľahký baletný krok. Priskočiť od tela k duši/od duše k telu. Zapadnúť. A stále som iná ako telo a iná ako duša.
Pod mojim modrým kabátikom je ešte dosť miesta. Nelepí sa na mňa a možno preto mi je v ňom teplo, teplejšie než by sa zdalo. Chcela som ho voľný, lebo sa mi zapáčila voľnosť. Priala som si nech ma neobťahuje ako keď dve dievčatá v mojej zelenej triede obťahujú vytlačenú prerušovanú čiaru v pracovnom zošite pre predškoláka. Len nech vytvára súlad medzi mnou a vetrom a nech sa spolu s ním okolo mňa zvíja, nafukuje sa, aby som sa mohla vznášať, keď sú nohy priťažké, keď som sama sebe závažím.
Na kuchynskom stole máme obrus s drobnými kytičkami ružových a modrých kvetov zaviazaných mašľou. Ich zelené stonky ich tak krásne dopĺňajú, na nie celkom bielom podklade. Možno na niečo myslím, ale teraz to spí. Nederie sa zo mňa na povrch nič, čo by som chcela a nevedela opísať, čo by som vyťahovala na svetlo sveta a prepálila si tým kožu, lebo keď sa niečo neustále berie do rúk, nestále sa zachraňuje, neustále sa prepiera, hľadí sa na to lupou a najlepšie pod svetlom, skončí to horšie. Skončí to dierou a neviem čím ešte. Ako tie moje deravé diery, ktoré si už túžim vážiť, nie ich prehĺbovať.
Zo stuhy na šatách obkrúcajúcej sa okolo pása vyliezla nitka. Záhadne dlhá, plaziaca sa z vnútra, vykúkajúca a pokrútená ako had. Neurobila dieru. Diery nikde. Ako had, ktorý sa obtiera o pekné veci, o šťavnaté červené plody a napokon na túto vidinu naláka ženu. A zahladí za sebou stopy. Veď nech sa radšej obviňujú ľudia, nech sa aj zožerú z toho, že to bolí a každého nejako. Ako ten had, ktorý ma navádza a ja jem. Ako na miestach, kde keď som, občerstvuje sa mi moja mladá mladosť a ja vykonám to, z čoho sa zdalo, že som už vyrástla.
Tieto dni lieta okolo mňa motýľ. Všade ten istý biely druh. Lieta mi okolo tváre, okolo nohy a ruky a takmer pristane na ramene. Ako vtedy na letnej hore, keď mi pristal na vystavenom prste. Na tej hore som mala boľavé myšlienky, tŕňové, otáčali sa mi okolo hlavy ako Jemu koruna, pichali mi do mozgu a srdce malo kŕče. S mamkou si povieme, že v duši je stále niečo, čo má moc ostávať smutné, prázdne, pusté. Ale okolo toho si v zápätí predstavíme veľa, veľa svetla. A potom ostaneme ticho, odvezieme sa domov a ja si ľahnem pod perinu s horúcim telom. A choroba ma vyslobodí.
Zavčasu rána som otvorila školu a pootvárala okná v herni. Prišli deti. Najprv dvaja bratia (prvák a štvrták), neskôr roztopašník, ktorý sa vždy zabúda pozdraviť a hneď človeka vtiahne do deja a potom jedno z mojich malých dievčat, s knihou o Snehulienke v ruke, s túžbou, aby som jej z tej knihy v dnešné ráno čítala, pozerala si obrázky a hovorila, kým a čím by som chcela byť.
Nohy nám kráčali ulicami malého mesta a ja som ti povedala: Napíšem! Napíšem, lebo to bude spomienka, ktorú si lepšie uchovám, ak to tak urobím. Na pleciach biely sveter, vo vlasoch biela ruža, kúpená s radostne rozšírenými zrenicami pre jednu chvíľu, keď som ešte myslela, že to bude ono, keď si ňou okrášlim hlavu,
Vtedy keď sme chodili lesom, les sa zelenal. Listy na ňom boli ako mláďatá, lebo jar znamená mladosť aj dvestoročného stromu. Strom, ktorý omladne a osvieži sa rok čo rok novým životom. Fotosyntézou. Tak som to učila aj deti a oni sa čudovali, že ako je možné, že strom je tak starý, híkali a chytali sa za hlávky, no ja som si nebola istá, či tomu až tak chápu, veď tak vysoké číslo je pre ich myseľ iba pustou abstrakciou. A ani som si nebola istá čomu chápem ja a čomu stále nechápem.
Pijem si čajíček a pozorujem biele bodky na ružovom pozadí. Ešte je svetlo a zrazu už nie je. Vnímam ich. Potom je už veľká tma, je po Veľkej noci a on už nepadne pod krížom, ale ja áno, ja pod nim padnem hocikedy a hocikde, ale ten oživený muž žiari ako nádej, žiari ako zmysel keď je moja duša odretá, porezaná, neschopná zraziť krv, vytvoriť chrastu a kadečo iné. Vnímam to. Je to chvíľka. Je to prelet ponad hniezdo a potom zase potulka lesom, odlet od prázdnych vajec, z ktorých nevyšlo mláďa. Skáčem a dýcham, sto, dvesto skokov a je to príjemne. Je príjemné skákať, cítiť, že je to ešte dievčenskosť a už ženskosť. Že je to zmes kvetov a hliny. Som hlina a kvet, lebo je tu možnosť voňať a možnosť sadiť do mňa.
Ešte spíš a ja som ti zavrela dvere. Nechala som ťa spať na ružiach a tichým ranným hlasom som povedala: len spinkaj, veď si to po celom týždni zaslúžiš. Stihla som ti starostlivo napraviť perinu, pohladiť ti líčko, dať ti letmý bozk, no neprecitla som z lásky čo k tebe cítim k láske k svojmu životu. Nebolo safely vo mne. A hebkosť ponožiek na nohách bol v dnešné ráno prvý pocit, čo zasiahol vedomie ako šíp. Nebola som záchrancom, ale riskovala som, hazardovala som, prijímala som myšlienky, ich tanec, ich pomätený tanec, tak nejasný, tak šifrovaný až som napokon na to všetko imaginárne napľula a stala som sa skutočnou. Je správne milovať život(y). Som niečo, čo má k tomu tak blízko až má ďaleko. Som v emocionálnom živote v kruhu umiestnená kdesi na konci a začiatku.
Za oknom sype sneh. Je čas rozostrieť, aby som naň lepšie videla, aby som sa v túto chvíľu sústredila iba na to, čo je teraz predo mnou: krása bielych chumáčov a snežné mračno, čo brzdí premávku túžby dovidieť za obzory. Dovidieť ďaleko a nezmeškať. Dnes to nie je o ostrom slnku, ale o matnosti, zamatovosti, voči ktorej som relatívne znášanlivejšia.
