Táto zhovievavosť ku mne je veľká láska.
A snívalo sa mi aj o tom, že som spadla do otvoreného kanála, lebo som sa nepozerala pod nohy a zomrela som. Mŕtva som si hovorila: tak toto je tá smrť? Toto znamená nežiť?
A vôbec som nevedela, čo to znamená.
Je ráno a obyčajne by som sa už chystala na prechádzku s batoľaťom, ale teraz namiesto toho idem inam, do iných končín BA, nech si ma obzrú, niečo popýtajú a zhodnotia či som vhodná kandidátka. Celkom by som sa tešila na tie vyrastené deti, ale dnes sa teším na svoje malé. Na malých škôlkarov, ktorí o sebe vyhlasujú akí sú už veľkí a ukazujú mi, čo všetko už dokážu sami. Na škôlkarov, ktorí ešte musia spinkať, lebo sú unavení z pre nich dlhých dní.
V piatok
A: Janka, idem k tvojmu stolu.
Ja: A., poď ideme za detičkami.
A: Nie, ja chcem byť pri tebe, Janka. Chcem si tu pri tebe kresliť.
Ja: No, dobre, tak budeme tu. A čo nakreslíme?
A: Kvetinu.
A potom sa už hral s Tomáškom a autami.
Ja si teraz musím rozmyslieť, čo si na seba dám, či šaty, sukňu alebo nohavice, či treba počítať s dažďom alebo nie. A s čím mi to ešte treba počítať v dnešný deň? S tým, čo vždy? S obsedantnou povahou myšlienok a arytmiou jasu.
S predškolákom L. budem dnes cvičiť ťah ručičkou: čiary (šikmé, kolmé), lastovičky, krúžky, vlnky. Budem mu hovoriť, že nechcem, aby sa ponáhľal, budem od neho žiadať koncentráciu myšlienok práve na tie ťahy, na tie jeho arytmie v ruke, arytmie dieťaťa, ktoré si ešte nie je celkom isté ceruzou.
Budeme sa sústrediť spoločne. Každý na tie svoje. Arytmie.
