Prečo toľko zapáraš.
Dostávam obvyklú otázku a konečne mi napadá správna odpoveď, že: bojovala som. Neľutujem sa za žiadnu svoju slzu. Neľutovala som sa za nič, ja som iba chcela, byť poľutovaná. Rozmary. Moja chabá myseľ. Neviem vysvetliť prečo, som malá a hlúpa.
Chcela som počuť: Hľa, človek, lebo potom by som ťa pohladila, mysliac tak. Mysliac tak na teba, Ježiš.
Neviem aká som, kto som a ako to nemôžem tak vedieť, ako môžem byť tak veľmi negramotná.
Plačem, áno plačem už od rána a možno je to liek, možno je liek, taký ako tvoje telo, ako mi povedali, že len to ma uzdraví, že ma uzdraví len tvoja zamilovanosť do mňa. Bolo to krásne, počuť to práve takto, práve v takomto prevedení lásky. Tak krásne až som sa ťa prestala báť. Dokonca som si pomyslela, že ani smrť ma od teba už neodlúči, ani môj život. Že nie ja, ale ty, to nikdy nedovolíš.
A dnes ráno.
V posteli som sa prevaľovala ako obrovský maco, v posteli som na seba naťahovala perinu, aby mi zakryla tvár pred svetlom. Zaspala som na trikrát a stále sa mi niečo snívalo. Potom som si sen iba domýšľala. Domýšľala ako asi skončí. Vstala som a raňajkovala buchty s lekvárom a tvarohom. Zapíjala ich čajom. Chutili mi. Takéto buchty sa mi hodia na ráno, na osladenie žalúdka, po tme a po noci.
Začala som spievať, chvíľu niečo, čo skutočne jestvuje a chvíľu niečo celkom vymyslené. Nestíhala som sa diviť nad slovami, nad nekontrolovateľne vychádzajúcimi slovami z mojich úst, za takéto slová, za ne by som si najradšej poriadnu vlepila, ale nie, ty si to tak nechcel, vzal si to ako modlitbu, vraj apoň úprimnú, keď už nič iné, to som cítila. Takto som to cítila.
Celkom vedome dávam duši slnko, nechávam jej city, nech rozpráva plynule, čo len chce, čo len chce nech povie, nech sa neskrýva, because, You loved me.
