Okno je ako jeden veľký obraz, ja pred jeho svetom, vykúpaná, polouschnutá,zaromantizovaná slnečnicovým šampónom, dnes čerstvo vybaleným z kufra, s knihou,zošitom, desiatimi pastelkami vedľa, s čistým papierom, čakajúcim, čimozog vyšle signály, aby som si vytvorila celkom zvláštny stav...
...toto bezvetrie.
Napitá čajom, novým, darovaným, zeleno jasmínovým, sýta z rozprávania,chcela by som dopodrobna vykresľovať emócie, nech ten biely papier, nech sastane dielom, že aká radosť je neprepásť klopkanie podpätkami, neprepásť hlas,čo domaľoval obraz do podoby holubice, celodenné modlitby, pri hocičom av hocijakej pozícii, smiech do tmy, keď sa spýta: cítiš?
Jeden znamenáveľa, vravím: mám radosť, že sa objavil.
Kým srdce bije tak rýchlo,že jeho spomalenie by znamenalo poriadny zmätok, nesnažím sa ho poopraviť,zvolilo si iba inú cestu víťazstva: vypovedať všetko z čoho uteká. A taksa mi vidí, že keď sa mi tým už nechcelo toľko zapodievať, k tomu oknu sadla som si podvedome, (na desať minút vydýchnutia),
čosi tam padalo,
priniesla som jablkoa šálku, zacítila v sebe tekutiny, veľkosť svojho nádychu, hranicumyšlienky, ktorá ďalej nedôjde, ale ktorej obsah znamená premýšľanie, že zasklom je niečo dobré, niečo ako obraz duše v slobode.
Dalo by sa povedať: je za dverami a toto je ten kľúč,
dnešné bezvetrie.
