Napoly mokrá si prezerám fotky človeka, ktoré majú šmrnc, cítim v tých fotkách niečo ako kúzlo, hovorím si, že nie je možné koľko litrov krásy neviem rozpoznať, a že tú krásu musí niekto nafotiť, aby som si jej potom vedela byť vedomá. Brúsim v sebe túto cnosť, vidieť ju v maličkostiach, alebo v niečom na, čo nehľadí z obdivom príliš mnoho očí. Je to krása, ktorá nemusí byť pestrá, nemusí sa smiať, nechcem ju modernú ani nablýskanú, nechcem v nej trendy, ale radosť z toho, že som ju prijala, pohladila a pobozkala ako ruky milovaného muža.
Práve teraz ma prišiel pobozkať na ústa, ten milovaný muž.
Rada mu hovorím akú krásu by som chcela ja: nech je ako zo starodávneho filmu, nech vonia ako francúzska pieseň, plná harmoniky a nezvyčajných detailov, kombinácia farieb nech sa neriadi rozumom, ale pôvabom. Krása, ktorú by som si želala by sa riadila pôvabom. Bola by zamatová a matná, bola by prirodzená. Riadila by sa tým, aby nebola nijak zvláštne viditeľná svetu, a predsa by žila vo svete zmierená sama so sebou. Odkedy ťa mám, túžim byť milovaná, preto, čím ma chcel Boh a aj dnes, keď si mi povedal, ako mohol stvoriť niečo tak zlaté, zdalo sa mi, že mu neprisudzuješ takmer žiadny omyl v diele. Pre mňa je to, čo hovoríte o mne vy dvaja, terapia na moje zranenia. Potom už ani nemám túžbu vravieť o tom chcení, mám chuť žiť iba taká aká som vo vašich očiach.
Keď sme plávali hovoril si mi, že vo vode mi vidno iba hlávku, ktorá sa usmieva, hovoríš mi, že je milé keď ti ukazujem akú choreografiu by som mala keby som bola aquabella, potom ma berieš do náručia a plávaš so mnou ako s bábätkom a neskôr máš na mňa celkom iný pohľad a ja sa v tvojich očiach vidím ako dáma, ktorá je príliš senzitívna, na to, aby sa ponárala.
Nikdy sa neponáram, lebo sa bojím.
