V sebe si hovorím, že ja na neho myslím každý deň, že je už akoby spätý s mojim životom a že keď ho medzi rečou, niekto len tak spomenie, dáva mi o sebe ešte viac vedieť a vzbudzuje moju pozornosť. Tak naliehavo, až hovorím Ježišovi, aby mu splnil všetko, čo mu ešte chýba. Ježiš, urob všetko pre toho, koho miluješ. Kedysi raz som si pomyslela, že si aj mňa vyvolil pre pomoc, pomyslela som si, že som sa nestala nikdy jeho kamarátkou za života, ale až teraz. Vyvolil si tú, ktorá sa modliť nevie, tú za ktorú sa modlia mnohí iní.
Zvláštne.
Na tom obede som na tanier dostala ryžu, malý kúsok mäsa a plno zeleniny. To, čo som dostala bolo ideálne, dávky mäsa som sa dnes bála, a preto bol ten malý kúsok a veľká dávka zeleniny požehnaný stav. Chcela by som mať požehnaný každý svoj stav. Požehnaný niečim tak nepatrným ako dnešné zloženie obeda, aby to bolo tak nepatrné, že ma to v žiadnom prípade nebude rozmaznávať.
A nechá ma len vytrvať.
Chcela by som byť požehnaná, lebo to pre mňa znamená odsúhlasenie pre život.
Mňa teraz na duši opäť niečo bolí. Opäť, toto bolí. Keby si tu bol, bola by som z toho možno plná hnevu a ty by si trpel aj keď za to nemôžeš. Nikto nemôže za to, že som už na duši mala ryhy. Na nič sa teraz nezmôžem. Na nič iné ako povedať: ach Bože, kedy už budem vzkriesená. Kedy už aj tie modlitby za mňa budú vyslyšané. Prajem si, aby bol on vzkriesený. Prajem si to každý deň. Začínam cítiť úzkosti, mnohorakého druhu, zlievaného do toho jedného márnivého nenaplnenia, moje zmysly to neuniesli, neuniesli to, lebo boli takto stavené, stavené príliš slabo, alebo možno boli skôr nikým, ničím a mnou nezveľadené, preto som ostala v časti duše chudera.
Slaboška, do seba zahľadená slaboška, do svojich citov zahľadená a na smrť nimi zmietaná.
