Sľubujem si lásku. Sama v izbe ako sama na svete. Lásku ako kvet z lásky. Taký poľný kvet do ruky, spontánne vytrhnutý z pôdy. Je jedno aký. Ten, čo mi padne do oka ako prvý. Ten, nech mi ukáže prečo práve on, ostal v mojich rukách. A ide tu o proces sebahľadania, sebamilovania, súhlasu a sľubu, že môj život je hodný lásky, najväčšej akej som len schopná. Ten kvet by som si darovala sama, ako nie sebe, ako nie mne, ako dnu duši. Ako lásku duši, odo mňa a potom by som sa s ňou spojila už naveky a mala kvet v ruke.
Už naveky a navždy, vo vašom sprievode, dvoch, ktorí ma ľúbia, s túžbou vás ľubiť.
Chcela by som počuť príbeh, lebo som zaťažená na príbehy o živote. Mám ich rada. Po nich sa potom dá ľahšie objať s tým, čo mám. Dá sa to prijať. Mám rada tvoje príbehy o mojom stvorení, keď ležím a ty mi rozprávaš rozprávky, o tom, ako asi Boh myslel, keď to dal. Akoby ti toto všetko zvestoval a ty mi potom hovoríš o pehách na tvári, že sú maľované jednotlivo, že sú tam, lebo sú chcené a presne naplánované, hovoríš mi to ako malému dievčatku, ktoré plače, lebo sa jej preto smejú. Je to ako návrat do detstva, opätovné prežitie a všetko sa teraz objíma.
Okrem pieh sa toho objíma oveľa viac.
Raz keď som ležala na posteli v polohe naopak: nohy pri vankúši a hlava kdesi ani neviem kde, bola som sama, bez dievčat a bez chlapca, so zapnutou srdcovkou po náročnom dni, odfiltrovaná od toho, nechutne vyvracaná až nevinná. Myslela som na to, v akom rozpoložení sa teraz nachádzam, ako je to so mnou pod povrchom tela. Čo som to za ženu. Akou ženou som to vlastne chcela byť a aká je prítomnosť tejto ženskosti. Ako moju ženskosť vidia, moji milovníci. Ako veľmi som závislá na ich pohľade a prečo. A je to dobré alebo zlé? Alebo aké.
Duša sa mi dnes zdá mĺkva, vzdialená, ukrytá predo mnou. Akoby sa bála, lebo som zradila. Veď tak to nemalo byť. Keď plačem je to fajn. Je to úprimnosť. Je to skutočnosť. Je to objatie, čistý pohľad na vec, čistý na seba, bez hnevu na určité veci, bez hnevu ich zahrnúť láskou, tou z môjho prísľubu. Byť verná je ťažké. Verná svojmu životu. Milovať ho aký je.
Ale ja chcem byť: verná láske, rozhodnutiu pre ňu, byť verná Stvoriteľovi a domu, ktorí staviame, nášmu, tomu nášmu, pre nás. Nič nehľadať a nestrachovať, byť ako poľná ľalia, ktorej sa o krásu dennodenné stará Boh, presne tak ako odpovedal uväznený žid, keď mu už všetko zobrali aj zlaté zuby z úst, že toto je sloboda, nemať už nič navyše, len to potrebné a ja som vtedy vo vlaku domov myslela na tie slová, na smrteľnú posteľ a na niečo pravé, čo sa tam potom zjaví, a že keď sa to zjaví už vlastne nemôže byť neskoro, len sa bude ľutovať premrhaný život pozemský, len na to bude neskoro, lebo ten je jediný. Viem, že by som ľutovala ten premrhaný dar.
Viem.
Uvedomením toho cítim dôvody snažiť sa a neprestávať. Aspoň teraz to tak je.
