V mojej duši je radosť, ale aj veľa pliagy, viac špiny ako krásy, ale keď sa ja, už raz na tú, hoci malú krásu zavesím, prinesie mi svetlo, prinesie mi túžbu ísť za Ním s tým, čo mám.
Celá sa zverím a som prijatá, som prijatá ako niečo (predovšetkým niekto), čo chce opravu, očistenie, ale On verí, že budem fungovať, že to pôjde.
Celou mnou sa nesie, od augustového mesiaca toto:
Ako blízko má život k smrti a smrť k životu. A my môžeme iba jedno, žiť a umierať najlepšie ako vieme. Boh dielo dokončí, ale úmysel ten musí byť úprimný.
Som v situácii života kedy by ma mohol strach o život zmáhať, ale ako veľmi musí byť nado mnou Boh, keď strach ma nezmáha. Keď žijem lepšie ako som žila, slobodnejšie a nechcem si vziať nádej, hoci viem, že ani tu si nebudem vedieť udržať, keď ju Boh vystaví skúške a ostane mi iba poslušnosť, iba rituál, iba niečo, z čoho budem musieť čerpať, aby som prežila prázdnotu, aby mala prázdnota v mojom živote zmysel, lebo prázdnota je tiež súčasťou života.
A tak vyjdem von, lebo už to mám dovolené, lebo netúžim báť sa, lebo túžim veriť v život, lebo nie vždy keď si život zachránime si ho naozaj zachránime a nie vždy, keď ho stratíme, ho naozaj stratíme.
Smrť neznamená koniec a ja sa jej prestanem raz báť.
A tak vyjdem von a hoci sa nepohybujem tak rýchlo ako predtým, len celkom pomaly je to krásne, je to lepšie, je mi lepšie keď cítim slnko na vlastnej koži, vietor oproti tvári, keď si idem kúpiť novú podprsenku, preto lebo musím, keď sa okolo mňa mihajú ľudia a medzi nimi uvidím starý pár držiaci sa za ruky a vybehne mi slzička,
vybehne mi slzička za dedka, lenže môj plač keď myslím na dedka nie je skľučujúci, ale obdivujúci toľkú jeho tichosť, toľkú prajnosť jeho deťom, jeho smiech, keď podpichoval do babky, že mu varí takmer vždy to isté a žmurkal na nás, aby sme sledovali, čo na to povie, ešte toto leto mi priniesol v rukách tri papriky, lebo viac ešte zrelých nebolo a nechal mi jahôdky, pravé domáce, aby som mala, lebo v Bratislave nemám.
Jeho objatie, jeho bozk, jeho pritúlenie, hoci už slabé, bolo prisilné na to, aby som neplakala, lebo už dlho nebude, ale tak ako mi vravíš ty, raz ťa bude vítať aj on a objíme ťa presne ako kedysi.
Dnes v noci som zase rozprávala zo sna, tak ako minule dvakrát, keď som si z ničoho nič odkryla perinu a rozprávala sa s bruchom a dieťatkom v ňom: dieťatko, dúfam, že som ti nič neurobila, ty si ma utíšil a ráno by som si bez teba nič z toho nepamätala, no dnes som sa strhla zas a pýtala sa ťa: Jarko, povedz mi kde je dedko, povedz mi kde je, kde je dedko a nechápala som, prečo mi nepovieš kde je.
Chcela som, aby mi bolo povedané: neboj sa, je v nebi, je tam a je šťastný, je mladý a nebolí ho srdce, nemá choré pľúca, ani obličky a počuje všetko, všetko aj to, že som ho vždy veľmi ľúbila.
Prajem ti dedko cez svoje úbohé modlitby, aby si raz uvidel Boha..aj hneď, aj hneď..
a buď anjelom tohto dieťatka,
ste predsa tak podobní,
keď si bol v nemocnici, oba vaše životy som volala životy na vlásku, len z opačného konca,
kiež je tvoj život oslávený Ním
a život náš i tohto dieťaťa kráča k tomu cieľu tiež.
Je čas tešiť sa z tých, ktorých mám, je čas modliť sa za nich aj za tých, ktorí zomreli, je čas báť sa pekelného ohňa a prosiť Boha, aby nás zachránil, veď bez Jeho milosrdenstva by sme neobstáli.
A nech sa stane Jeho vôľa a bude to len dobré.
Amen.
