Mal pravdu, roztopašný v puberte, že raz budem chcieť viazať ľuďom kytice,vraj ich na mne videl a tešil sa, že spievam, vravel ticho, jej hlas nepočuť...razmi zohrial ruky a mne bolo krásne, že už začal dospievať...
(kvety, neviem bez vás žiť, vedela by som byť s vami, pri vás, leboste krásne a nič pre to nerobíte, stačí že ste pokojné, stačí, že Muveríte...).
Nezabudla som, druhá lavica, sobotňajšia omša... a presne toto obdobieodkedy musím byť každodenne zachránená, státie v kruhu, pocit, že užnevydržím, že sa asi rozplačem, odídem dovnútra, niekto za mnou príde, zavolá mapreviesť sa a rozpráva o tom, čo mi pristane...teraz zrelá reč muža v povolaníkňaza.
Mala som fialové tričko po mamke z osemdesiatych rokov, pamätám sa natých, ktorým pripadalo nevkusné, ako na mňa hľadeli a kde boli, bála somsa stáť...aj na ich ospravedlnenie, pocit, že som pre nich príliš iná, v čudnomodeve aký sa nenosí...
...viem byť spokojná tam, v náruči Hrdinu...v Jeho rukách, v Jehokolískach...ako malé vtáčatko, ktoré piští keď je slabé, keď je veľa nového...vtento deň, sama v tejto izbe pre dvoch, musím veľa maľovať, musím veľapozerať, čerešňami pretierať možnú horkosť, myslieť, že SI tu, iba ja ŤAnevidím, čakať na ľudí..., prečisťovať lásku k nim, ponatierať ústa čerešňovým balzamom, keď ich budem bozkávať.
