Tak mi bolo keď ma život bolel. Včera a predvčerom a neviem kedy ešte, keď som sa chcela vybúriť a spáchať niečo, pri čom by som unikla tomu, čo prežívam, pre čo plačem a vonku bola vtedy veľká hmla a vo mne takisto. Taká veľká, veľmi hustá hmla. Hovorila som si, že nevidím smer, nevidím zmysel a veľa vecí ma hnevá, hnevajú ma ľudia, ich otázky, ich spokojné otázky, ktoré nespokojného robia tak malým, tak malým, Bože môj, že nemá chuť vyrásť, jesť jedlo pre dušu i telo a ostať radšej krpcom vo všetkých možných rovinách. Myslím na to ako si kdeto-ktoto ublíži a pritom sa vraví, že to nie je smrteľné, ale ja sa pýtam ako vieme, že to nie je pre človeka smrteľné? Ako vieme, že mu nestuhne duša, že mu neochrnie a rehabilitácia ho bude stať more času a život mu preletí. Zvlalíme to na človeka a nazveme ho slaboch, veď mohol byť schopnejší a mohol si vybrať, nie? Mohol, ale bol slabý. Veľká pravda, ale aj tak sa mi ten darwinizmus hnusí, silnejší a slabší organizmus, boje. Ale sme takí a je to ľudské, to ja len tak, že som o tom premýšľala. Boje a moje o to väčšie čakanie a dúfanie v nebo, len aby som sa nemusela životom prebíjať, lebo mňa bolí aj keď som ja silnejšia, keď to tak cítim, že by to tak mohlo byť, keď sa mám v čomsi dobre, lepšie ako niekto, hoci horšie v inom. A v aute sa pýtam samej seba alebo neviem či seba, že kvôli čomu musím takto rozmýšľať, na čo je dobre myslieť takto, byť takou. Je to handicap, chyba v mojom programe?
V aute, vzdadu pripútanej bezpečnostným pásom mi teču slzy, chcem nech netečú a tak krivím ústa a robím sa, že spím. Načo zraňovať ešte aj tým, že som aj ja zranená. Som zranená, že som bútľavá vŕba, som zranená, lebo bútľavá vŕba nevie nič iné ako si to všetko iba vypočuť. Áno, viem. Modlitba. Je tu ešte ona ako oriešok, z ktorého môže niečo vzísť, nejaké prekvapenie, nejaká nádej. Nestrácať nádej, povedala Danka, ktorá mi hocikedy zavolá a pre nič ma nesúdi, nepotrebuje poznať dôvody prečo ak ja nechcem povedať, povie mi iba ako dievča dievčaťu úprimné čisté vety, povie trebárs aj toto, že sa teší na moje šaty, že sa teší na to prekvapenie keď ma uvidí, a že za mňa ďakuje, že budem princeznička a krásna. Ja sa jej často ani neozývam, častokrát na hocičo zabudnem a predsa je to nádherné priateľstvo. Priateľstvo medzi ženou a ženou aké mi chýbalo. Je vydatá a povie, že sa už teší, že budem aj ja. Vždy ma požehná a ja viem, že to myslí vážne. Neleziem jej na nervy svojimi rečami a myšlienkami, len sa ma spýta, či je to v mojej duši ešte stále takto. Poviem jej, že inak, už inak ako vtedy keď sme spolu bývali na intráku.
Vtedy v tom aute, na ceste domov som si pomyslela, že už len necelé štyri mesiace a toľko vecí sa zmení, naozaj veľa a chcela som si vnútiť hĺbší pocit uvedomenia, tak som si hovorila: zmení sa moje telo, lebo sa oň podelím a ktovie ako to zvládnem, aké to bude, aká budem manželka, budeme mať bytík len pre nás, celý pre nás a ja v ňom chcem veľa pokoja. Túžim, ale túžbu nechávam plynúť, nemám v pláne o niečo sa snažiť, veľmi sa namáhať, lebo moje snahy o niečo ma položili na kolená a nebola v tom múdrosť, lebo život a všetko v ňom nie je iba o mojich túžbach a o tom ako si to predstavujem ja. Nikdy som predsa nechcela byť natoľko rozmaznaná, aby som si to nevedela uvedomiť.
