Chvíľa

hlboko, že na dno vlastných nôh si nevidím.

Ráno som niesla do knižnice knihy a hovorila si, že táto chvíľa, čo raz opäť pominie mi dáva riadne zabrať. Vravím si táto chvíľa chce: ďalší môj pád.

Sú vo mne túžby...myslieť pekne, žiť pekne pekná, ale vydýchaný, nevetraný vzduch, robí ich tak vzdialené.

Spala som dobre, ráno raňajkovala a vypila harmančekový čaj, pijem ho tu na litre, nemám príliš veľa času na úpravu seba, vlastne si ho ani nedávam, iba chvíľu na zopnutie vlasov, umytie tváre a zubov, čas na zatvorené oči, sama pred zrkadlom, nie nespím: chcem len sľúbiť dôveru.

Sama som si urobila tento rituál.

Vlastne nosím rada vlasy zopnuté nabok, v celkom neúmyselný čin, keď je radosť nenápadná.