Jeho rifľová bundička a malé rifle, jeho veľké oči, jeho nezbednosť, o ktorej sme si raz s Evičkou povedali, že toto je šarm, že keď vyrastie dievčatá mu nedajú pokoja.
V tom sne som davu skúsených učiteliek povedala: tam je. Mám ho na zreteli. Nepochybujte o mne už toľko.
No ja akoby som sa o dieťa nevedela až tak báť, nevedela ísť na to profesionálne, lebo ja nie som učiteľka, som iba dievča, čo má rado deti, čo im rado dovoľuje šantenie, nie preto, aby boli nevychované, ale preto, lebo si myslí, že dieťa potrebuje vcítenie sa do jeho sveta.
Zatiaľ som len taká, s ročnou praxou s deťmi.
A tak čítam Máriu M. a zdá sa mi, že ona sa toho vcítenia parádne zhostila.
Keď som bola dieťa aj mne veľa zakazovali, len preto, že som bola dieťa. Milovali ma, to áno. Milujeme človeka, to áno, ale trápi ma ako, ako správne milovať. Ako by som to mohla dokázať.
Zatúžila som po niečom.
Po veľmi veľkej láske v srdci.
♥ Obrázok z knihy Triaška: keď bola Grace malá, napadli ju vlci, škaredo ju dohrýzli a doráňali, ale Grace prežila, jeden z vlkov ju zachránil. Vlk so žltými očami. Jej vlk.
Jej princ. Jej kráľ. Jej láska.
