Vtedy po filme, po ceste z kina, keď sa mi v izbe snažili ešte čosi povedať, zaspala som. Čosi o tom, tak toto je život. Ktosi mi potom volal a nenapadlo ho pomyslieť si, že by som mohla už o desiatej spať. Tak skoro sa mi predsa nezvyknú zavrieť ústa ani uši. Možno som podľa ostatných čakajúca na slová.
Bola v tom potreba spať a veľa snívať, pár minút na mieste, lebo rozhodnutie toho muža, ktorý buchol na hruď a povedal, že tam je len prázdno, nikto nepredpokladal. Sedela som uprostred ako teraz ochránená, niekto vedľa mňa takmer ani nedýchal, ten človek mi potom povedal prečo, beznádejný muž a výstrely, ktorými ochránil, no nezachránil seba, prečo je tak ťažké cítiť, čo iným dobre vidno.
Prázdnota je strašná, vravím: áno je, ale iba v sebe, ja už predsa spím.
Do autobusu nastupujú deti.
Sedadlá sú vysoké, nechcú a nechcú sprístupniť obzor, čo mi patrí, situáciu hodnotím ako hodnú postavenia na nohy alebo aspoň vykuknutia do priestoru z tejto divnej ulity. Čoraz viac to silneje a valí ku mne smiech, sedím a ani ma nevidno, s knihou v ruke sa tvárim, že ma nezaujíma kým sú, potom prídu s pohľadom, že čo tu táto robí, pozrú mi do knihy, do mojej na kolene, do rozčítanej kapitoly Rodinné tabu a zdá sa, že nechápu, ale sadajú a pozerajú mysliac, že sebou vo mne nepohli.
Tíchnu akoby nemohli rušiť ticho záhadnej intelektuálky.
Myslím len na klam, na ich možnú ilúziu, na to, že im veľmi, veľmi dobre rozumiem, že poznám záchvat smiechu a hľadám dieťa v sebe, silné dieťa v sebe,
ako vtedy: viem, že som neplakala, keď ma nechali úplne samú, lebo tam stála Zuzka s dlhými vlasmi a jej babka bývala tam kde aj tá moja, hrali sme sa na lekárky a ocka mala z Juhoslávie a zrazu darček pre rodičov, vlastnoručne vyrobené vločky z korálkov a mamka si ho stráži, povedala, že odvtedy až doteraz.
Je to láska akou som milovaná.
V škatuli ležal aj obraz tej, ktorá mi v jeden letný deň chytila ranenú lastovičku, dala ju na dvor, do myslím týždeň nekosenej trávy a povedala: prišiel čas, teraz bude umierať, vtedy som všetkým čo ma obklopovalo vytvorila spomienku a bolo to obdobie: ja sa vydám v osemnástich a nebojím sa ničoho, lebo taká bola čistá duša dieťaťa.
Tichá radosť ako toto včera: zavri oči, zavriem tiež, chytím ťa za ruku, ľúbim tvoju dušu, nevidíme, cítime a odriekame Zdravas...
