Je medzi nami dosť miesta, aby som nebola odhalená, keď si neželám byť. Keď chcem byť kuriatkom v škrupine, s vystrčenou hlavou. Keď cítím, že byť takým kuriatkom znamená počatie a ešte nenarodenie čohosi, čo tak potrebujem. Modrý jesenný kabát ako vaječná škrupina, vymyslený, aby bol čímsi zázračný/čímsi príznačný. Lebo pod touto voľnou neforemnosťou je čosi viac, ako iba obmedzenosť. Ako v mojej duši, aj tam je čosi viac, než by sa mohlo zdať, čosi, čo nemá meno, čo potrebuje nové meno. Ale zatiaľ to nemusí byť hneď a zaraz, tu a teraz, lebo zatiaľ to nie je až tak podstatné.
Stačí mi, že tam mám dosť miesta rásť, byť, žiť. Stačí, že moja duša má tento kabát.
Pýtam sa čo. Čo to je.
...moje skořábka..
A keďže nemá meno vysvetlenie mi ponúkajú len farby, len alternatívy a opisy. Je to niečo ako jeseň a blížiaci sa koniec, je to niečo ako jar a blížiaci sa začiatok, ako biely kvet, čo na mne pristal, ako pocit radosti z toho, že to, čo ma bolelo, môže byť raz priateľom, može byť raz schopné tejto premeny. Pukliny na škrupinke znamenajú život, budú znamenať život, keď príde ten správny čas.
Fúka vietor a pán v stredných rokoch hrá v Starom meste na husliach. Hodím mu peniažtek a on mi poďakuje aj zo to málo, čo dostal, hanbím sa mu pozrieť do očí, lebo ma zarmútila jeho skromnosť a chcelo sa mi plakať, a tak som zatvorila oči a poďakovala za to, čo mám. Bola to pekná chvíľa. Potom som si išla vybaviť preukaz do univerzitky, ešte stále neveriac, že prečo. Potom som sa zľakla, čo teraz bude, keď budem zase chorá. Bolia ma už priedušky. Kúpim si čaj a k nemu zelené šalátové listy. Zdá sa mi, že ja chápem svojim chorobám. To duša, to duša, lebo moja je priebojná..
Hovorím im: Sú tam na mňa dobrí, ale ja tam nevládzem byť. Som unavená. Neoblomná duša, klope a ja ju stále počúvam, že:
Si otvorená. Som otvorená.
A želám si teba, ktoré ešte nie si, aby som mohla byť s tebou doma, aby som ťa mohla milovať, kúpiť ti bodyčka s dlhým alebo krátkym rukávikom podľa obdobia, so vzorom ježka a sovičiek alebo malých bodiek, či drobných šípových ruží. Aby som sa ti mohla venovať, aby sme sa večer tešili na tvojho ocka, aby sme na ňho doma spolu čakali ako jeho poklad, ako odmena po ťažkej práci, aby sme ťa správne vychovali, aby nám Boh pomohol vo všetkom, čo nás čaká, aby nám pomáhal aj teraz.
V električke som videla mladého muža, ktorý sa usmieval na malé dievčatko. Povedala som si, že aj môj je taký. Aj môj má rád deti.
Je krásne mať muža milujúceho deti.
Späť k zelenej triede:
♦ Sme tri. Ja a ony dve. Iba dve a predsa musím riešiť ťažkú vec, ktorú som neočakávala, ale neprekvapila ma. Porovnávanie. Ach, možno Boh vie, prečo ich mám viesť. Striehnem na všetko, čím sa to prejavuje. Striehnem na všetko to, na čo nikto nestriehol, keď som to robila ja, lebo to neočakával. Lebo som to vedela skryť a zatajiť. Striehnem na to, aby ani jedna nebola v mojich očiach lepšia alebo horšia, iba iná. Ryšavá a blondínka. Dievčatko s krátkymi a dievčatko s dlhými vlasmi. Vyššia a nižšia. Roztržitá a príliš zodpovedná na svoj vek. Túžim, aby raz moje kríže pomohli podobným krížom.
Byť ticho, tuchúčko, aby som počula..
Ako veľmi som si priala, aby bol niekto tak ticho a počul mňa.
