Tu a teraz počúvam gitarovku, skladám naše voňavé šaty, čo je moja závislosť, čítam známu renesančnú drámu o Romeovi a Júlii, chtiac oživiť si príbeh, si zas niečo predstavujem: som herečka, žijem v 50. rokoch, nosím účes s vlnami, nemám extra dlhé vlasy, skôr krátke, môj šatník to sú kostými a lodičky; a práve som dostala ponuku stvárniť Júliu, zamyslene odpovedám, že ju prijímam. Dobre, tak budem Júlia, Romeova milá.
Predstavujem si, že atmosféra tej lásky je sivá a ja tam smutná a potom sa klepkem po zmýšľaní a poviem: láska by predsa taká byť nemala. Klepnem sa a poviem, dosť a nebuď už tá Júlia...
nedožeň sa k smrti, je jedno k akej, možno takej, že ľudia si budú myslieť že žiješ a ty budeš už v rozklade, lebo dušu priškrtíš vysokými nárokmi, nepravdami. Láska je predsa silnejšia. Je silnejšia. Spievam si a som sama. Nikto ma nevidí iba Boh a jeho svätyňa. A je jej človek schopný? Tej lásky. Som jej schopná? Som schopná byť v láske silná? Som schopná povedať, zachráň ma, môj princ a nebuď Romeom...nestojí to za nič.
Buďme milým a milou očami Šalamúna, to sa hodí viac. Doprajme si života.
Dnes si vravím, že musím napísať toto: Šťastná pod povrchom tela. Som tam taká a nič výnimočne by na mne nevidelo oko, nič zvláštne a iné, čo by predtým nebolo. Nič, prečo by sme mohli povedať: je tu šťastie, lebo sa nadobudlo tamto. Nie, lebo sa nenadobudlo nič z toho. Dokonca sa to tamto zdá rovnako nepatrné, rovnako nenájdené, niečo, čo vôbec nevlastním, čo vôbec nepatrí do batoha stvorenia, ktorým som.
Áno nepatrí a nemá všeobecnú platnosť. Svoju validitu mám len na malej vzorke, ale tá malá vzorka je reliabilná a kvalitatívne hodnotná.
To málo, ktoré povie: veď predsa, chcela si byť malá, nie? Tak to máš. Vravím, ale inak než som čakala.
Dobre, budem už viac vďačná, napríklad za tanec, ktorý som im ukázala a veľmi sa im páčil a láska povedala: budem silná za teba, budem Božia.
