Len to objať, len to milovať a príde radosť ako odvtedy po tom požehnaní, po tom požehnaní...
Pozerám do obrazovky, ktorá zobrazuje všelijaké matematické výpočty, nejaký ťažký typ štatistiky a ktosi vedľa zahlási veď ona, Janka, tomu celkom rozumie a ja neviem ako to bolo myslené, či ako milé prekvapenie alebo niečo iné, ale keď som už nemohla, vyčkala som tú najvhodnejšiu chvíľu a odišla do knižnice, po schodoch nad sebou rozmýšľam či je vôbec možné byť nebojácnou výskumníčkou, keď som taká ustráchaná.
Vybehla som si kúpiť aj malú minerálku bez bubliniek, bolo treba zísť po troch poschodiach, obaliť sa dierovaným šálom, snažiť sa byť rýchla, neulievať sa nadlho, ešte mu zavolať, zistiť, že čaká dole, len tak, lebo si myslel, či náhodou nekončím, usmievať sa na ľudí, pozerať im do očí, nechodiť pomedzi ako cez prekážky, chodiť pomedzi ako po lúke a nepošliapať kvety.
Už som to tam jednoducho nemohla vydržať, tak som vybehla skoro ako vtedy keď som bola prichytená, strapatá a v pyžame istým mužom, o ktorom si moja duša zapísala: vtedy v tanci, kroky a súlad, blízkosť, podobnosť duší, rande, dva čaje, kniha ako dar, čakanie na muža, sny, moja neprístupnosť-moja otvorenosť, keď láska prišla s iným,
a potom moje kvitnutie, zaviazaný jazyk, keď v tichu som si priznávala radosť, že odteraz, práve odteraz desiateho februára budem láske zadaná, s kyticou zázrakov inak ako doteraz...
...kvet o kvet, mašľou zaviazaná.
