Ale v tú noc, keď je jej ťažko a dvakrát vstáva, aby si prečítala z Písma, jej dýcha na krk smrť, myšlienky o umieraní, o smrti niekoho, o svojej vlastnej, strach z ublíženia, z bezmocnosti, keď nebude môcť urobiť nič iba sa pozerať a hlavou jej letia asociácie o tom, ako si raz cestou z knižnice hovorila, že by za neho obetovala svoj život, že cíti veľkú naliehavosť, lebo Boh sa jej raz bude pýtať na lásku a spýta sa jej, kde má muža, kde je jej brat, otec, matka a čo vtedy povie, keď ich tam nenájde.
Žena, ktorá si opiera hlavu o muža a s uplakanou tvárou ho odprosuje za to, že v nej teraz niet sily.
A v noci Boh namiesto toho, aby jej dal odpoveď na veľa otázok, útechu na žiaľ, dá je túto hádanku:
Ktože je tá, čo vystupuje zo stepi,
opretá o svojho milého? (Pieseň piesní 8; 5).
Tá, čo to číta a sedí na studenej zemi, tá, čo si Boha predstavuje ako nepredstaviteľnú lásku. Tá, čo verí na zmysel aj v utrpení a fascinuje ju Frankl. Tá, ktorá o tom, včera ľudom hovorí a počúva, čo na to povedia oni.
A ľudia povedali, že to podľa nich závisí aj od človeka, od toho aký je, od jeho osobnosti.
Lenže ja si myslím, že keď je bolesť prisilná už niet veľa možností.
