Že Boh dúfal vo mňa, tie kontúry chcel.
Dnes mi zo strechy padol na hlavu kus snehu. Zavalil ma a ja som sa smiala. Zasnežená som sa otrepala vo vani a potom ošúpala zemiaky, dala ich piecť a zasýpala majoránkou.
Opakujem si z rozumových dôvodov, že prijímam tieto dni, že sa z nich raz bude dať čosi vyťažiť, no tie moje city vykrikujú nesúhlas, niečo pred olovrantom ma pritlačili k múru, zvalili na zem, na posteľ, kde som potom zaspala, emočným spánkom.
Predstavujem si, že si také neotesané trhajú vlasy, že sú neposedné a bojkotujú proti tomu, že nemajú pokoja. Že až tak si zúfajú. Že hrešia, keď si zúfajú. Že nevedia, čo by im prinieslo radosť, že sú šibnuté, lebo nevedia povedať ani pragmatický dôvod vlastnej úbohosti. Sú také hormonálne nestále, city, čo nie a nie vyzrieť.
Harmanček vonia a ja nie vždy dokážem stáť o to spríjemňovanie atmosféry. Nie vždy na mňa pôsobí ako má. Myslím si, že také spríjemňovanie by malo byť ako doplnok k niečomu, ako prsteň na ruku, ako kabelka na omšu, kde sa nesie spevník. Tak by to byť mohlo. Neznesiem spríjemňovanie, ktoré je ako ópium, čo na okamih človeka omámi a ten človek sa z neho opije, aby si na ten okamih zakryl oči a potom je ožratý ožran ešte viac zničený.
Môj čaj-heřmánek, to jeho pekné meno na krabici bol so mnou spätý už veľa večerov. Bude aj teraz. O pár minút, len nech zovrie voda. Mamke hovorím, že harmanček znie krásne, v jazyku českom. Čeština je taká, skrátka je taká, for me. Ako slová ženy v obchode: Děvenko, té silonky si vemte. Tak žensky povedané slová, čo rozžiaria moju tvár a ja potom ďakujem telesnými prejavmi, že niečo tak milé si môžem vziať do hlavy ako spomienku, ktorá pohladila, to čo treba. Slová, ktoré znenazdajky pomôžu a ani nevedia, že pomohli, nevedia komu pomohli. Skutočne ani netušia komu (kto by mohol dostať meno: Som smäd) pomohli. Páčia sa mi, presne takto utajené v kontexte.
Navodzuje sa vo mne atmosféra, že čo keby miesto môjho budúceho domova voňalo harmančekom, čo by bolo, keby sme my dvaja tak voňali bez toho, žeby existovalo to, čo nám tak smrdí. Čo keby moja duša bola voňavá? Čo by mi viac bolo treba. Nič. Teraz premýšľam o divadle, o balete, o tom, čo si tam treba vziať, o akej sukni si mi to vravel? O tej čiernej s gombíkmi?
Trvalo to takmer dva týždne, potom mi pustil ruku a ja som skončila v jame. Hovorím mu, že som neschopná duševnej chôdze vo svete, že moje nohy tam potrebujú barly a možno aj vozík.
Pamätáš sa ako som ti hovorila o blankete, o pokrývke, ktorá nevedela zosilnieť a prirovnala som ju k ľadu na rieke, k tenučkému, práve tvoriacemu sa, na ktorý keď šliapneš, tak sa pominie a príroda sa môže snažiť odznova. Znova a znova začína tak ako ja. Mám toho na práci dosť na to, aby som bola vyťažená a nemyslela na možné šľahanie bičom, na možné kopanie do tenkosti, na možné praskanie, no pre mňa je bez pokoja na tomto mieste nemožné žiť pre iné.
