Raz bude prisahať, že túto ženu bude milovať a ctiť až do konca života. Raz to bude prisahať aj táto žena, tá ktorá píše v tejto chvíli túto vetu, spôsobom akoby sa jej to netýkalo, akoby sa chcela na seba chvíľu prizerať, nadýchnuť sa skoro utopená nepoznaním seba.
Pokoj prináša veľa poriadku aj keď sa veci nezmenia. A presne po tom raz túžim. Túžim prijímať kadečo, nič neodhadzovať, lebo sa to nehodí, lebo to zraňuje srdce a oči, lebo to ponižuje aj keď som chcela zabudnúť, lebo teraz som už zrazu iná a aká, to aj tak netuším. Ale na život sa zabudnúť nedá. Nikdy na nič, iba keby človeku vymyli mozog a tak si hovorím: toto som ja a taká som bola, a čo. Divím sa, že to nebolí ako som čakala. Povieš mi nádherným hlasom o mne niečo krásne, nie je to na papieri, a predsa ti verím. Verím ti, keď povieš tiež toto: aj keby si nebola moja, aj tak by sa môj názor na teba nezmenil. Ale ty ma miluješ a logicky by ma už nič podobné nemuselo trápiť, ibaže ja logiku nemám, predpokladám, že je to tak, že je to so mnou asi potom tak.
A princezné z rozprávok mi už lezú poriadne krkom. Sú tak veľmi obmedzujúce myseľ. Veľmi mi obmedzujú myseľ a v tom je pes zakopaný.
