Pred pár hodinami som plakala mamke v náručí, lebo som si udrela hlavu a takmer ju rozbila. Už som si ani nemyslela, že sa dá v tak vysokom veku, kvôli tomu plakať, správať sa celkom nevedomky ako poranené mláďa v lone svojej matky. Plakala som a plač využila naplno. Pomyslela som si, že mám konečne príležitosť plakať a nemusieť nič objasňovať. Nič, čo vyznieva abstraktne a zbytočne, lebo je nad slnko jasné, že všetko je kvôli udretej hlave.
Vyplakala som sa až nad mieru, ktorá prislúchala bolesti tela a tupému úderu.
V aute, keď som sa už viezla domov, s drevenou matrioškou vedľa seba, myslela som na mučeníkov a mučenice. Na svätých aj na tých, ktorí sa svätými stávajú práve dnes. Akú radosť musia asi mať. Aká veľká radosť to len musí byť. Tajne som dúfala, že takí nadšení určite túžia orodovať viac. Boli sme na cintoríne a mala som chuť vedieť, ktorá duša by ma teraz najviac potrebovala. Pozerala som na mramorové kamene. Vôbec som nemala chuť správať sa len rodinkársky. Cítila som sa na tom mieste pokojne, lebo už dávno som ho zaradila medzi svoje obľúbené. Miesto, ktorého som sa prestala báť.
Na hlave mám hrču, ktorá ešte pobolieva na dotyk. Hrču, po ktorej ma mamka hladila, hľadala stopy krvi a povedala: posaď sa a seď, moja malá.
Keď sedím, rozprávam. Rozprávam o hocičom: o škole, o presádzaní kvetov, ktoré mi už prischlo, o čižmách a kabáte, o svojich knihách, o tom, čo robievame s Jarkom, keď prídeme zo školy. Hovorím, že mu rada varím. Vlastne, že teraz už on mne, že sa veľa rozprávame a že tie naše rozhovory nemajú konca, hovorím, že si dokonca obaja myslíme, že ľudia ani nechápu o čom sa dá toľké roky rozprávať. Potom rozpráva mamka a ja ju počúvam. Neskôr pri teplom čaji spomínam na cestu vlakom, na to ako mi Janka milo oznámila, že po prvý krát vidí moje pehy. Vidí ich, ale že len trošku, že sú slabé a pekné. Pri odchode mi povie, že mi je za veľa vďačná a ja doteraz nechápem za čo.
Objali sme sa a na čelo dali kríž. Janka je moja kamarátka.
