Triasla som sa od zimyakoby mi telo nebolo schopné vytvoriť kus hrejivého tepla, akoby sme sinerozumeli, hoci ono chcelo objať moje zimomriavky, tušila som, čo mi dáva, žemi šepká o slabosti, že som teraz krehká a možno ani nie viac než sombola inokedy.
Pochybnosti sa zdali byťlen zdaním a potom opäť celá v tesnom zveráku, v tej kolískerovnováhy, raz ako Popoluška, raz ako jej oriešok.
Čítala som, na konečnejzastávke o bolesti a strachu, len tam, počas iných som spala, alebo hútala,alebo hľadela, alebo sa schúlila a ľahla si na kolená. Nechala som všetkotak aj moje myšlienky boli len o prítomnosti a keď som ostala samanecítila som prázdno ani samotu, iba vzdialenie tam kde ma ešte možno uchytiť...
...kde sa vo mne ničnenaruší, nič ma nevyplaší, lebo ja sa len slobodne pozerám, chodím po vlastných,som na očiach a odolávam ďalšej slobode,ktorá to chce inak.
Hompáľam sa v radosti,hompáľam sa v hriechoch a to prvé, len tomu skutočne patrím. Rozumiem si ako to tu myslím.
Byť ľudskou vie byť pre mňaťažké, obšitá telom, vtedy keď túžim iba lietať, s pocitom, že sanevmestím do kože, že som si príliš natesno, ukľudnim sa spánkom, všetko,všetulinko upracem.
A potom zaprší,obleje ma radosť, lebo všetko napätie sa konečne vyžmykáva.
