Chlípali sme polievku: karfiol, brokolica, mrkva, zemiak, cibuľa.
To, o čom sme sa dnes rozprávali sa mi páčilo. Bolo to v mojej izbe, na mojej posteli. Téma: manželská čistota. Teraz som odbehla inam, zasvietila malú lampu farby pomaranča, pri ktorej leží mandarínkový celaskon, usmiala sa na tú kompozíciu, lebo pomaranč a mandarínku som v detstve spájala dokopy a robila z nich pár. Pár som robievala aj z bielej a čiernej. Biela ako nevesta, čierna ako ženích. A včera som uvidela takých dvoch farebných psov (biely-čierny) a povedala som o mojich úmysloch kam ich mienim zaradiť.
Svadba.
Už iba my dvaja. Už iba náš domov. Deti v ňom. Pritúlená k tebe ti hovorím, že by som chcela bývať bližšie k našim rodinám, aby sme sa raz všetci mohli stretávať, aby sme sa všetci mali radi, aby nás naši rodičia očakávali na Vianoce. Rada by som v tomto sne spočinula už naveky.
Žena sa musí pre rodinu rozpuknúť. Aspoň podľa mňa. Predstavujem si ju, že má v sebe také semienko, ktoré odumrie, aby vzišiel život. Dnes mi volala Janka, povedala, že Dorotka často spinká, že prvé dni na ňu iba hľadela a hľadela, povedala, že vstáva v noci dvakrát, aby ju nakojila, a že pôrod bolel, áno, ale jeden deň kvôli bábätku obetuješ, to boli jej slová.
Janka je už mama.
Dorotka je Jankina dcéra.
Život veď ten sa až teraz začína, až teraz keď každú chvíľu mnohé z nás budú žiť pre iných viac.
Doma si od mamky budem pýtať rady. Opäť nové. A pozriem si, čo máme v skrini odložené pre ešte nenarodených. Z čias keď som bola dieťaťom a brat tiež. Najradšej mám huňatý modrý svetrík a modrú huňatú baretku k nemu asi tak pre polročných.
Možno by sedel malej Noémi, keby nebol modrý. Zajtra si ju vystískam a keď sa budeme vyšantené vracať z parku späť, Noémi a jej mama sa takmer rozpučia od radosti, že sa opäť vidia. Ja budem vtedy v ústraní ako pozorovateľ, ako nasávač lásky, ktorej je matka schopná. Tá činnosť pozorovateľky takých dejov je pre mňa iba prínosom. Marcelka mi povie: Jani, vidíš aj ty budeš mať raz takú malú princeznú.
...a začnem nový kolobeh.
