Povedali, že to s mojimi plecami, to je to nevedomie. To nevedomie chrániť sa. Chrániť dušu ako vývin kuriatka v škrupine, telo tak bojuje za jej priestor, stráži niečo ako som kedysi aj ja strážila malého súrodenca, ako som ho naobliekala a do zimy sa sama vrhla iba v tričku a papučkách. Malý človek plakal, chcel aby sa mamka vrátila, zo sveta domov, ku svojim kuriatkam a ja som mu sľubovala, že nebude len čakať, ale že ju nájdeme.
Teraz keď už ani zďaleka nie som dieťaťom sa k dieťaťu vraciam, chodím si po miestach, ktoré ostali pusté. Tie miesta, áno tie miesta sú teraz tými, pre ktoré má ľudia volajú smutnou.
Sadám si tam na udupanú hlinu a hovorím tejto krajine, že je nemožné potešovať ju ilúziami, klamať ju, že je nemožné nasľubovať jej hory-doly, len aby sa utíšila, je nemožné povedať: budeš ty krajina krásna, bohatá a zaľudnená, budeš prinášať úrodu podľa predstáv sveta, jednoducho to nie je možné chcieť veľa od tak zraneného miesta. Krajina je poľná, pokropená rosou a kvitne kvetmi, ktoré v kvetinárstvach človek nenájde a mne tie kvetiny začínajú hladiť zmysly ako sušené slivky v čokoláde, o ktorých mi bolo v kombinácii so mnou povedané, že mám divné chute. Moja chuť tých sliviek, moja krajina, ktorej chcem povedať na rovinu: chutíš mu aj taká a podstatné je, že jemu, učím sa nemať k tebe výhrady, učím sa mať s tebou zľutovanie a robím pokroky.
Cestou dolu schodmi si moje myšlienky robia svojvoľné pohyby. Myslia na človeka, na ľudí ktorí sa mihnú oproti, myslia na neho a na nich a niečo hovoria, myslia na to, že kedykoľvek počas najbližších dní to už môže byť posledné stretnutie, myslia na to, že o niekoľko rokov budem už asi manželkou a matkou, svadobné šaty budú odložené v skrini, myslím na to, ako sa ubrániť zásadným chybám tohto povolania. Okrem pekných vecí myslím aj na škaredé, mám často škaredé myšlienky a bránim sa len tým, že si ich neberiem na mušku, že ich neriešim a pokušiteľ nech odíde, odkiaľ prišiel.
Je toho tak veľa ako potrieb utíšiť plač: pijem vodu, prečešem si vlasy, pozdravím dievča menom Monika a keby snežilo, sneh by som vzala do rúk, spravila z neho snehovú guľu a odhodila ju ďaleko. Celkom symbolicky odmietla ten strach, lebo medzi moje dennodenné potreby sa zaraďuje často niečo odmietať
a je to ťažký akt rozhodnutia vyvoliť si nehu duše, najväčšiu túžbu.
