O polnoci sa vrátime späť, takýto čas, zdá sa najvhodnejší, ale mne skôr napadá, že životy popolušiek sú časom tiež obmedzené...ešte si líhať s orieškom a ráno ho už nenájsť a mať zas jeho omrvinky len nadrobené vo vlasoch...ako bolo krásne, musieť z toho žiť cítiť ako poklad, veriť, že všetky hviezdy žiaria, všetky kvety voňajú, niektoré podobne, niektoré o trochu alebo o dosť inač.
V nohách prúdi osemkilometrový beh za niečim jemne trblietavým, viem si diagnostikovať stav, ide o kyslíkový dlh, vtedy nevládzem, mám chuť iba stáť a nevoliť si také obrovské dĺžky, nikdy ich nezvládnem a padnem do úzkych, dám sa zviazať ako včera večer...prajem si, aby moje myšlienky oddychovali, aby sa vybrali do relaxačného centra, kúpali sa v perličkovej vode a boli zregenerované, nohy nech nie sú márnotratné, aj keď im rada po čase odpustím, ženú sa za trblietavosťou, v ktorej sa nevykúpu, trblietavé nohavice sú málo, operú sa a stratia...trblietavosť, taká ozajstná nie je až tak ďaleko, začínam ju žiť a odmietam v nej živoriť.
Rozmýšľam nad orieškom, prečo prischol práve mne, ten plod orechvého sadu, dozrieva pre niečiu radosť a pre veveričkin zalúdok. Podľa toho prívesku? Keď ja si dnes úž celá pripadám ako on...mať poriadok a žiarivú pleť, nič pre to vtedy nerobiť, dostať ju v jedinom okamihu ako dar z "oříška", variť večeru, nestihať sa obliekať, necítiť sa výnimočne a v jeho očiach sedieť na zelenej lúke až sa znova zaľúbi (aj mne sa to už stalo).
A o tom všetkom myslím, keď mám zaspať po rozlúčkach...ako sa denne teším z najkrajšieho kvetu, jemnosilnej vone a viem, že iného niet, ktorý by tak voňal, hladil lupienkami a načúval, čo sa zo mňa prediera na svetlo sveta, mať s ním lásku na tri spôsoby, nezanedbať ani jednu, aby necítila smäd...on je takým kvetom, rozkvitnutým na lúke, kde ma mohol nájsť a nič podsatné nám nechýba, lebo Boh nám osviežuje dušu.
