Najradšej by sompodskočila, vyskočila, zastavila čas, bola chvíľu nad zemou, roztiahla ruky,naťahovala sa a po tej zastavenej chvíli je jedno ako tvrdo, ale dopadla.Cesta autobusom ma vie veľmi upokojiť, vždy si sadnem na sedadlo, kdenedočiahnem na zem, kde mám nohy vo vzduchu a môžem nimi kývať, vznášať sa, no ibaakože.
Teším sa na to,čo som si dnes naplánovala, čo sa možno podarí a možno nevyjde, bola somtam už minulý rok a predminulý sama, v pamäti lovím len ten niebežnonedeľnýkostol, ale cestu k nemu nie. Vysvetľujú mi, veď je to ľahké, zabočíš doprotismeru, zrak ti musí padnúť a oživiť ti spomienky.
Zazdalo sa mi...každýmrokom sa mi mení odvaha.
Je to tak, že niekedysa cítim oproti nim malá, s múdrosťou a slovami po členky a niekedyktosi príde, pozrie na mňa zblízka a ja si ho pritúlim, lebo teraz dávam. Vravímsi, že som si vytrpela, ale kto nie? Jeho letmý dotyk sa o mňa lenobtieral, preto som sa vždy slobodne vrátila a potom sa vznášala už nieiba akože.
Dnes je mojou túžbouto zas celé povyznávať.
Lovely, lonely,you and me...to je moja osnova.
