Sama sa so sebou vždy nepriatelím. Som si nepriateľkou a to sa rovná smutný fakt. Je potrebné to vo mne ešte vycibriť. Hustá atmosféra samoty, ktorá vo mne produkuje, čo všetko musím spraviť, aby som mohla žiť akýsi jedinečný život. Aj keď občasná samota počas dňa je všeobecne dobrá vec. Nároky, pre ktoré sa tak často plače. Odkiaľ sú? Ty predsa vravíš, že nemusím robiť viac. Že nemusím a môj cit, ten veľkolepý cit vo mne, tomu nemusím vždy veriť, bez neho nebudem necitlivé dievča a vidí sa mi, že tomuto ja neverím.
Citlivosť ženy je pekná. Zašla som už za hranicu a mohol by to byť extrém?
Pohľad na mňa prechádza ohňom, chceme veriť, že to preto, aby ostal cennejší po takejto skúške.
My dvaja radi fotografujeme. Fotky sa nám páčia. Páčia sa mi, vravím a mám rada keď ich narobíme veľa, stovky, minule 143, doma na ne potom hľadím. Doma sa v nich hľadám, sú tak trochu ako odpovede na otázky prečo som to chcela tak, čo o mne, ktorá vypovie, pozerám sa cez ne na seba oddelene, na časti tela oddelene a niekedy ma zachytený dej všemožne obohatí, lebo už len predstava toho, že v jednej chvíli bola realita taká: krásna ako jablká na zemi, moja noha pri ňom, slnko, my v jeho žiarení, tráva, moja noha tam, ruka dotýkajúca sa nebies (akože), kvetiny a vcítenie sa do ich života, toto všetko je pre mňa veľký dôkaz, že radovať sa človek nesmie zabudnúť. Svedectvo kvetín, ktoré si nesie moja duša, krásne a nestrachujúce sa kvetiny, odeté do nádhery, dostávajúce na každý deň všetko potrebné, aby žili až kým nebudú povolané ako vraví Písmo sväté.
A moja bytosť tam znamená žijúcu mňa. Vie to veľmi napĺňať. Vie ma to plniť sladkou plnkou. Mohla by som byť ľudský koláč, sladký, čo sa ponúka, čo sa nebojí, že by nechutil, že by si z neho vzal svet príliš veľa. Ja keď som šťastná chcem byť zjedená, lebo sa nebojím, že by zo mňa ubudlo.
Tak fotografujeme a vieme, že okamihy neunikli, no hlavné je aj vedieť, že nejaké boli, myseľ, tá moja totiž zabúda na všetko pekné skoro, vo veľkom predstihu sa skazí a hnije. Skazím sa a zhnijem, treba konať rýchlo. Okamih vie zachrániť malomocné srdce, z ktorého opadáva mäso. Srdce stoná, telo sa bráni a zdá sa preto hriešne, preto, čo kvôli tomu narobí, ale všetko hriešne najprv veľa trpelo. Neospravedlňujem. Ale ani nesúdim. Sama som taká.
Samú seba preto neodúdim na smrť. To by som nevedela.
Spýtal si sa, ako sa mám a ja som ti o tom hovorila, videla som v tvojich očiach zúfalstvo, išiel si ma objať, rozplakala som sa, prijala som a povedala: naťahujem ruky kamsi inam, že zo seba vychádzam, že telo akoby zanechávam za sebou ležať, ako kus látky, ako kus odevu a prečo? Načo mi je dobre zanechať ho?
Lebo mi je úzke. A prečo?
Lebo neviem lietať. A prečo chcem lietať?
Lebo je to ľahkosť a ja, o čo viac som sama sebe ťažšia, o to viac chcem odletieť po seba novú. Strašné?
Aj.
Ale nie iba to.
A život si vážim, to iba tak mimochodom ;)
