V aute som povedala, že teraz som možno prvýkrát v živote robila, čo ma baví a už mám o to prísť.
Prichádzať o sny, to je môj osud?
Dnes ma pohltila aj tá istá obava, že ma zradí.
Že ostanem zradená a odhodená,
že sa ma bude snažiť oklamať, že sa to nestalo
a ja sa z toho zbláznim,
lebo nebudem vedieť povedať, čo pre mňa znamená tá zrada.
Odhodená.
A nebudem vedieť povedať, čo znamená možnosť môjho odhodenia preč za plot.
Aj maličkosť? Minimalizmus, na ktorý si potrpím?
A prečo si vôbec na tom potrpím?
Kto by si myslel, že chcem, tak aby vedel, že nechcem chieť.
Mamka, som smutná, som smutné dievča a pripadám si zostarnutá, lebo keď človek necíti radosť, starne. Som sivá a škaredá. Som lenivá. Keď som smutná som lenivá a chcem vidieť tie jednoduché línie. Vymyslela som si jednoduché línie života, aby ma nič nezaťažovalo, aby mi nič ťažké nebránilo dýchať. A jednoduchosť sa mi vždy páčila, snívala som o kráse, ktorej netreba veľa, nech sa mi stačí len umyť, žiadny parfém ani make-up, žiadne zväzky, iba nebo, iba víla. Lietajúca lesná víla, čo ma na starosti strážiť kvety, pozerať si ich ako obrázky a obdivovať, byť šťastná z práce, z prídelu.
Ako keď som šťastná s deťmi, keď s nimi poobede ostanem a priviniem si ich a oni povedia, že ma ľúbia a ja sa potom zamyslím, či to tie, ktoré tak hovoria myslia vážne. A áno myslia, celkom prirodzene to tak môže byť, lebo som tam vtedy sama, na ktorú sa môžu obracať a aj keď ja táto láska iba krátky chvíľkový prejav malého človeka, kropí moju suchú dušu ako dážď popraskanú zem, moju Saharu.
Deti, s vami je tak dobre. Keby ste vy vedeli.
