A niekto..., bol to človek pri mne, moja magnólia v dlani, sa bál, či si ju ustrážim, keď na mňa pozeral a nepovedal nič, iba to, že tvoju tvár si pamätám, ako ti je? A potom mi dal kríž a úsmev, ktorý sa do mňa zapichol a dotyk ruky na ruku, že moje srdce spieva, že toto je len o hmle, počuli to a ďakovali, za čo som ja nemohla.
Som tam bez slov, tak bez ničoho, už aj bez hanby.
Vravia mi, že som sa zaľúbila, zamilovala do magnólie, lebo mi pripadala krehká ako to, o čom som snívala. Ako smútok, o ktorom už viem, že ho treba prijať a on sa premení, lebo to, že mám chrasty je znakom uzdravenia.
Viackrát povedali: Krásna...
A teraz, niekoľko dní odvtedy, som hlboká studňa, pripravená napĺňať, tak príď, príď a vezmi si všetko, moje odreté kolená aj zle zrastené kosti, hádala som sa s ním a kričala, utekala a plakala, odpadávala a volala o pomoc, to všetko vo mne, to všetko naraz až sa láska zdá len nepatrná, viditeľná pod lupou a neodsúdil ma, že som nechápavá, to všetko pod povrchom tela, pod povrchom vnútorností, v hlbinách duše.
Si schopná skutočne milovať.
A po tom boji, som už len spala, sama v izbe, od únavy, o pol tretej ráno sa prebudila, skoro ako z ničoho nič a začala odpúšťať.
Aj mňa prosili o môj cit, povedali: ty máš cit, potrebujeme ho, ved si si ho priala, keď si išla cez námestie, aby si bola tou, ktorá objíma, modlila sa, hmkala túžby do vetra, prijmite moju nehu, lebo zatvrdnem z toho, že si ju len držím.
A potom vy, takí blízki, ktorí snívate, že ten oheň raz prestane byť krutý, ja snívam tiež a ovoniavam magnóliu, jej vôňu som vám poslala.
Maličkosť, urobená z lásky, po spovedi, na kolenách.
Rozmýšľam, že snáď, snaď som aj ja pomohla.
