Dobehla som a mojadesať minútová príprava bola rovnaká, mala som si totiž vybrať, vyberať sinevedomky rifle a ten sveter, ktorý má sto rokov a teraz patrí mne.
Viem, že sa toblíži, tie dni len raz za mesiac, doráňanékolená, ktoré sa dohojili pred týždňom a boja sa, že asi opäť, rana na tomiesto aj keď podstata je iná a nemala by bolieť.
Už sa to zdápodozrivé, že mi vnútro uteká, neustále pred niečím, čo ho naháňa a nechytí, lebo ja sa vyšmyknema budem na pleciach a vždy je to o láske, o stále väčšej láske.
„Lebo Bohu nič nie je nemožné"(Lk 1, 37).
...a to som siželala, nech to sám o sebe vyhlási...
A budem znovunarodená s nádejou dieťaťa a vlastneto dieťa v sebe vidím, keď som pri ňom, tým vyžmýkavam silu muža, aby bolaobrovská a je to pre mňa prirodzené, nerobím nič naschvál.
Slnko nabralosilu, vonku neprší.
