"Svietim si kvapkami, kým ťa tu niet" (kým som tak ďaleko, ako je ďaleko súčasť našej rodiny, dve hodiny lietadlom a žijem melancholický stereotyp ako on).
Tu je moje meno krásne, no chýbajú mi lúče, chýbaš mi ty, rozmýšľam, čo práve robíš, čo asi tak robíš, išla by som na prechádzku, mala v tvári tú prechádzkovú pusu, sériu pohladení, ale nech sa aspoň dívajú zaláskovaní, aby som načerpala pocit osem-minútovky)
Chcem ľúbiť láskou, ktorá mi vdýchla život. Často hľadám kvet bijúci do očí. A niekedy sa stráca viera, že zmysel všetkého, čo žijem prišiel so mnou a DAL mi ho, preto lebo CHCEL. A príde z ničoho nič tma a neviem prečo nesvietim. "Lebo možno ani nevieš, že si zavrela očí".
Vyzeralo to tak: len vystúpiť o pár metrov vyššie, pozerať, obdivovať, ale byť priezračnou, neviditeľnou vílou. A môcť snívať o tom, čo možno raz príde, veriť, silno dúfať, lebo som pobozkaná vodou z Jordánu.
Hľadaná JEHO rukou akoby strácal prázdnu časť sveta.
Znie to slano, vydenzifikované rany po vnútornej nehode. Koniec je vždy dobrý, lebo TY si dobrý.
Keby som sa viac uvoľnila bola by som dobrou herečkou aj keď stojím neohrabane. Ibaže dnes si na taký pokus netrúfam.
...spomienka na jeden z letných dní...
