Po obede, odprevadená do teplej izby si uložím šaty, tri veci z drogérie a štyri veci z potravín, odložím ich na miesta im určené a potom si ľahnem na voľný priestor postele. Ľahnem si. Unavená z nekonečného príbehu bojového poľa.
Zavriem oči, a poviem hlave, aby sa snažila vyprodukovať predstavu, krásnu predstavu, že tento môj život, táto chvíľa je ako etapa, v niečom inom, večnom. Snažiaca sa potešiť na nepotešiteľnom mieste, snažiaca si ho teraz pritúliť, veď dnes sme sa nedali nájsť, dnes sme boli statoční.
V noci som sa prebúdzala na také kadejaké sny, ktorých zmysel som nevedela nájsť, na búšenie srdca, na to, že sa bojím, na to, že z hrude mi išlo čosi vyletieť, že to bolelo, že to bolelo tak strašne, takým strašným duchovným bôľom, až som si chvíľu myslela, že umriem. Tomu strachu som dnes v noci dala meno zrazenina. Zrazenina v mojej duši, kde nedostatkom živín vidno toľké prázdno, toľkú chuť odťať to, čo bolí a prišiť niečo iné. Toľkú chuť neplytvať na to láskou, ale radšej zavrhnúť, bolo by to ľahšie, ale vy dvaja, vy to milujete, milujete, aby som mala silu milovať to ja.
A tak mám teraz zavreté oči, je niečo pred treťou, počujem ako som ponúknutá malinovou čokoládou, počujem ako mi je povedané, dobre, tak ak budeš chcieť vezmi si z nej neskôr. Neodpovedám a nikto ma za to teraz neviní. Nie som vinná, že si robím zle, že nepoznám odpoveď na to, či niečo chcem alebo nie, že nie som schopná určiť, čo je pre mňa dobré a čo má katastrofálne následky, že som v tom ako päťročná, alebo sedemročná, ako si mi raz povedal, keď si ma s láskou hanil, že tak to nie je dobré, a že sa to musím, musím raz naučiť.
Keby si tu teraz bol, stála by som pred tebou a povedala, že potrebujem vodítko na krk, že by som ho normálne chcela a obetovala by som aj svoju slobodu, len aby som nebola potulná, príliš náchylná na zatúlanie, príliš náchylná na hľadanie, príliš náchylná chcieť všetku krehkosť sveta, do svojej tvrdosti. A ty to všetko vieš a pre nič by si ma nemohol nemilovať, hovoríš.
