To, že som dievča, čo sa zachraňovalo tak jednoducho, tak márnivo, tak úboho.
A potom bolo dobre. Bolo dobre na chvíľku.
Ako keď vidím utrpenie a bolesť a okolo nej plaziaceho, toho hnusného ľstivého hada. Ktorému tak často a hlúpo sadáme na med. Lenže mne sa dnes do srdca vyrýva: vezmi svoj kríž a nasleduj ma. Aké pekné a aké ťažké, poviem si.
Môj život je púšť. Zdá sa mi suchý a pustý ako púštna rovinka, nemajúca konca-kraja ani začiatku. Lenže Ježiš púšť hľadal. Vyhľadal ju, aby mohol byť viac s Bohom. Chcem si ľahnúť na ten horúci piesok vo svojej duši, so suchými perami a povedať odovzdane, keď si si Ty zamiloval púšť, prečo by ja nie. Je to taká zvláštna krása. Oslobodenie. Hľadaná jednoduchosť. Tu je tá moja definícia jednoduchosti. Prijať to kým som a žiť tam, kde si ma uložil. Položil si ma do bruška mojej mamky, práve tejto ženy, som dieťa z práve tohto muža a už tak veľké dieťa Boha. Niekedy myslím na to, že roky pribúdajú a človek sa musí o to viac snažiť, lebo roky a čas dokážu spôsobiť rôzne nánosy. Myslím na to, ako som musela byť v detstve silná a potom som túžila ostať slabá a krehká, lebo som si myslela, že bolo už vo mne dosť všetkej tej sily. Chcela som mať nárok byť slabá, slabulinká ako čaj, ako klások, ako kvietok. Lebo je tak pekné vyzerať ako kvietok. Lenže ja si tú krehkú slabosť vo svojej podstate ani nemôžem dovoliť.
Sú však rôzne druhy kvetov.
Plačem a napokon nedokážem prísť kam by som mala. Zaznie mi v hlave stáť o žene z Písma, ktorá sa tak veľmi hanbila za svoju chorobu, že si povedala, že vyjde do davu, ale nič Mu nepovie, o nič Ho nepožiada, len sa Mu dotkne rúcha. A tak sa predrala cez dav a chytila sa šiat a On sa hneď otočil, zastal a nebolo nič dôležitejšie ako to, aby jej povedal, že viera a láska ju uzdravila.
Ako Magdalénku. Ako moju Magdalénku, ktorá ako špinavá hriešnica z Jeho lásky zbelela.
Kto ešte by nás mal tak rád, moja Magdalénka?
