Je to veta vytrhnutá z dialógu, asi tak z pred mesiaca povianočného času, keď som ti po telefóne hovorila o tom, že sediaca v aute som už takmer mala svoj príbeh živý, že mi bežal v hlave, ale že sa s ním neviem tak výstižne podeliť, lebo utiekol ako divý, splašený kôň do lesa, možno do toho lesa, ktorý som cez okno auta videla, mamka nás upozorňovala, aby sme sliedili pomedzi stromy, či tam niet zveri a potom ešte neúnavne zdôrazňovala krásu zasneženej zelene.
Ako dieťa som bola v lese často.
Teraz si hovorím, že keby môj príbeh ostal skutočne tam, bola by som spokojná, na tej hranici Slovenska a Poľska ako pochovaný v zemine lesa, po ktorej šľapu srny a srnce so svojimi mláďatami. Už by bol čas jeho hnilobného procesu a už by len čakal na príchod Krista, ktorý povedal, že všetko svoje oslávi. Telo tohto príbehu spasí. A zahojí sa všetko. Mohla by som si povedať, že naň nezabudnem, že som vlastne vďačná za nové obzory, ktoré mi dal. Poželala by som príbehu nech sa vznáša oslobodený nad konármi lesa, lebo ja sa už ponáhľam žiť svoj vykúpený život. Takto by som vyšla zo svojich hraníc a stala sa napríklad vílou bez tela, čakala by som, že mi odeje to sľúbené. To sľúbené telo, oslávené.
Ale sladká príchuť jablka a tvoja láska mi pripomínajú, že veľa z toho vykúpenia môžem mať už tu.
Odišiel si cvičiť.
Ja s ešte trochu mokrými vlasmi čítam, robím si malé pauzy a pomedzi ne píšem, odovzdávam, rozmýšľam, čo to znamená a v tomto čase som na tom takto: nech si čo chce zo mňa spočinie v rukách Tešiteľa, nebudem robiť výber, nechám slobodu, hovorím si teraz, keď zdá sa, cítim na blízku strach tohto pozemského života. Duši zvestujem pozdrav, ktorý som si našla: Stras zo seba prach, povstaň, posaď sa, Jeruzalem, roztvor putá svojho hrdla, zajatá dcéra sionská! (Iz52; 2).
A na posteli sa rozložím akoby si ma už mal hneď teraz ktosi vziať, vziať na ruky a kolísať, tak ako kolíšem deti, ktoré uspávam.
Akoby ma mal uspať a odniesť ďaleko, do svojej krajiny, alebo iba povedať, že som novo-vyklíčená aj keď sa naoko nič veľmi nezmení, že sa rozhodol z tej krajiny prísť a byť pri mne, povedať mi: Si nová.
A stačí keď to vie len ten môj rečník.
Hovorí ďalej toto:
Veď aj tebe Izaiáš prorokoval, už toľkokrát môj zámer.
Nebadáš?
Možno už aj áno.
Niečo sa ti zdá.
