Nepíšem si o sebe nič, lebo až do nedávna som si myslela, že môj život nestojí za to, aby som o ňom sama sebe písala.
Ruky mám suché, neviem či od vody alebo tropických horúčav, čo donedávna boli, ale nie je to fuk, ak v duši vytryskla voda a kvety sa v nej prebrali?
Bola tam pivnica a väzenie, ja som bola konkrétne v pivnici a potom z nej vyšla a začala skákať, také tie veľké kroky od radosti ako vo filmoch s happyendom, také tie spontánne skoky, ktorých nie som vôbec schopná. Moje stuhnutie svalov. Prítomní na mňa pozerali a nevraveli nič, vôbec nič výnimočné, skôr som z nich cítila, že ďalšia, ďalšia žena na slobode.
Si mocný. Si Boh mocný.
Ideme na obed.
Stále keď sme už tam, hovoríme o tom istom, ako úžasne tu varia a tie ceny, nie ako v meste kde chodíme do školy, jeme ako malé deti a berieme si aspoň niečo do zásob, trochu sa sťažujeme prisadiacemu, že nám nevyšlo počasie na výlet, že nesvieti slnko, že so slnkom je vždy o čosi krajšie.
A ja hlúpa som niekedy mala radšej oblaky.
Kvôli pehám na tvári.
Nechcela som slnko.
Hnevala sa na slnko.
Na to, že mám bodky a nedajú sa zmyť.
Nedajú sa zmazať a mamka mi zahodila make-up do koša.
Vraj zákaz užívať.
A ty si mi už vybozkával myslím každú jednu.
Také som bola dieťa. Dieťa komplexov.
Teraz si priznávam hlúposť, svoju rozmanitú hlúposť-prihlúplosť, ktorá sa dá možno lepšie identifikovať ako život vo vlastnom svete, vo svojich myšlienkach, v kalkulácii, že strácať časť s banálnymi vecami nemôžem, že na to nie je pri mojom živote čas, že rozmýšľam zložito a jednoduché neviem, musím sa veľa učiť aj napríklad toto, že je potrebné byť poriadnejšou a skladovať dôležité veci, kľúče a papiere prehľadne, veď stačí tak málo, aby nebol plač, kde opäť sú a čo len budem robiť, keď sa stratili.
... a dnes podvečer na spovedi, bolo fajn...
