Snívam o lete, slobode a kúpaní vo vode, o tom, že mám v letnom čase rada päť-šesť popoludní a vtedy nech mi je teplo, nech sa vyberiem do kostola a už nech mu ďakujem. Ďakujem za to, že predsa verím, že to so mnou nemohol myslieť takto, že bolesť sa nedá vyčítať ako klamstvo, že čo keď klame, že vôbec existuje raj. A ja sa naň hnevám a duša mu kľačí pri nohách a prosí: daj mi vieru ako horčičné zrnko, lebo pochybnosť o tebe ma núti o nič nestáť.
A prejaví sa vo mne môj radikalizmus. Jedna z mojich čŕt.
Johanka z Arku (svätá) povedala: tento boj je za Boha.
Iná Jana (nesvätá) hovorí: áno, tak je, aj môj boj je za Boha a je obojstranný.
Bojujem o Neho so Zlomyseľníkom, bojuje za mňa so Zlomyseľníkom.
V električke ma napadne: aj teraz?
Aj teraz? Keď už cítim ten tlak v duši, to stláčanie a myšlienky, ktoré rinčia ako ťažké kovy železné a smrdia už za hrdzou. Pozriem na oblohu. Obloha je modrá. Poviem si, že ja neviem byť modrá obloha. Úlomok z jedného rozhovoru, keď sme hovorili o jeseni a mne povedali, v tebe je niečo z dažďa, niečo z jesene.
Spýtala som sa: pre farbu mojich vlasov?
Odpovedali: áno aj, ale aj pre teba samú.
