Ozvena.
Nohy som mala uvoľnené, nohy aj srdce boli free. Milujem keď sa smejú, keď sa moja rodina smeje a je to tak veľká radosť, že žijeme, že ešte spolu až plačem a vo svojej samote ich pozorujem, myslím z tej radosti na smrť, aby som sa s ňou zmierila, nebála sa jej, že nič nemôže vziať, že vlastne áno, naše telá, ale iba na chvíľu.
Mám strach, že mi radosť vezmú, že mi ju vezmú a bude iba spomienkou, preto toto všetko, preto slzy aj keď mi iní vravia, že sú len preliate, pre nič za nič vyliate, že som čudáčka, lebo stále revem.
Tú lúku, na ktorej som ich nechala milujem, milujem v lete, na sklonku leta, alebo v jeseni, keď je na nej kopa sena, keď vonia tráva, vonia minulosť, vonia dieťa a ja tam vidím povaľujúce sa hrable a potom idem hore na najvyššie poschodie domu, pozrieť staré veci, jednu červenú látku, z ktorej sa nikdy neušili šaty. Je tam cibuľa, cesnak, sánky a koberec s bylinkami. Sedím a som vďačná, nostalgická a snívajúca o tebe. Neželám si nič viac ako to, aby som už toľko nepochybovala.
Mala som veľkú chuť navštíviť cintorín, prejsť sa pokojom, pozrieť sa na kríž a sadnúť si pod jeho drevo, ako kedysi keď búšilo srdce a Boh si ma privinul, Boh z kríža zišiel a povedal, že nevadí. Dnes aj kedysi pred dvoma, či troma dňami som cítila, reálne cítila ako miluje konkrétneho človeka, pocítila som to vtedy keď pokrčil čelo a dnes predo mnou ľúbil dedka, keď nám vravel o diviakoch a najlepšom guľáši na svete.
Z tých vôni by som dala vyrobiť parfém a striekala by som ho na seba na každú príležitosť.
Na rozlúčku som im dala na čelo kríž, na ústa bozk, oni mne to isté. Život vo mne, život v nás by chcel večne žiť.
