A tak sme ju čítali, prezerali obrázky a hovorili jedna druhej: ja by som chcela byť Snehulienkou, ja srnkou, alebo aj tým malým modrým slávikom, či nepatrným žltým motýľom.
Ako prvý mi ukázala obrázok zlej kráľovnej a povedala, že sa ho najviac bojí.
Bolo ráno a bolo nám príjemne. Bolo obohacujúce pozorovať dieťa, malé dievča a spomínať na to, na čo nechcem zabudnúť.
♥
Sedela mi na kolenách a povedala, pozri, tu ťa prišiel vyslobodiť, tu ste si dali pusu. A smiala sa, lebo toto všetko je pre ňu ešte tajomstvom. Čistým tajomstvom, do ktorého rada nakúka a škerí sa, keď ma ráno stretne a vidí ako ma manžel pobozká na rozlúčku.
♥
Mám rada jej detské rúčky, ich tváre, ktoré v tomto čase treba natierať opaľovacím krémom. Tváre, ktoré sa vtedy tvária všelijako a majú všetko malé. Malé nosy, ústa, mäkké líčka nafúknuté detstvom, povypadávané zuby a tenké hlásky, čo každý deň čosi hovoria, o čosi žiadajú, žalujú, pištia, kričia a predovšetkým hovoria zo srdca,
napríklad:
Pohladí ma svojou rukou a povie, si hebká, pani učiteľka. Prečo si taká? Ako taká môžeš byť. A pritom si neuvedomuje, že to asi on, nie ja.
Alebo keď dnes odchádzam zo školy, lebo som ako jediná z našej triedy dostala úpal, ležia a sú ticho, lebo im ochorela učiteľka. Je to zaujímavé, asi to ešte nezažili takto v priamom prenose.
M: Uzdrav sa, aby si bola zdravá ako perníček.
L: Choď radšej domov, aby si nás nenakazila tým úpalom.
A: Choď domov a zaspi, aby si zase bola slniečko.
D: Ahoj Janinka.
♥
Prídem domov a s vlažnou sprchou sa na mňa vylejú vlažné myšlienky. Pokoj a voda a spánok pre štípajúce oči. Pokoj, lebo akosi vo mne nie je miesta pre strach.
Zvláštne, veď teraz by mohol byť. No nie je. Ostala tu sila, ktorá práve vtedy ostáva. Presvedčila som sa už o tom veľakrát.
Je tam sloboda. Čakanie. Obraz, že som žena, vyzerajúca z okna, očakávajúca povolanie. Žena, ktorá má svoje sny vyložené na dlani, upečené ako koláč, čo chladne na okne, čakajúca vo vytržení, či sa splní ten sen, že raz budú neutíchajúce túžby chutiť mne, tebe, našim deťom.
