Mohla mať tak dvadsaťpäť, možno menej, možnoako ja, možno mala ešte svet dievčaťa a možno už ženy, alebo celkom podobnýtomu môjmu?
V jej pohľade zima, nie večná iba náhla, natele čítam odkazy, lúštim, čím sa prechádza, tá pootvorená ruka asi naozaj čakáaspoň drobné semienka, takto: že potom si už nasadím a povytváramkytice...nenechám si, dám.
Veď človek túži dávať ako teraz ja.
Chcelo by to niečo, niečo odo mňa, ako veľmichápem, zdá sa, že tá metelica, v nej som bola tiež, nech si vezme, čomomentálne mám, človek túži dávať a teraz aj ja, vo vreckách si dlanebojujú, pohladiť-nepohladiť tvár neznámej blízkosti, no napriek tomu je v tom čosi viac: viešmožno sme si mysleli, hľadali príliš vysoko, v rednúcej atmosfére a nemohli nájsťnič, nepriznali, že sa sklonil až dole do doliny, lebo my sme malí.
Rozhovor na úrovni duší, keď sa míňame napohyblivých schodoch, ja dole, ona hore a človek sa neobráti, ale čo tospoločné, o ktorom by sa dalo veľa, hodinovo rozprávať, tak len idem na horkúčokoládu a cestou tam je potrebné popresúvať poklady do dlhodobej pamäti.
V poslednom čase je to u mňa časté, no tamna schodoch začala som hľadať ako keď sa prehľadáva byt po dávnom precíznomupratovaní a ubezpečuje ma to, že už viac nebudem ani precízna, ani vyumelkovaná,lebo neviem nájsť myšlienku a riadky kam som napísala: objímaj a neobchádzaj,ešte, že som našla úsmev a bolo to postačujúce, veľmi postačujúce, presne akoto, že málo vie byť viac.
Povedala som svojej duši o sebe len toľko, žesom ešte nedozrela, na toľké dávanie a potom: aká lož, že na také niečo som uždávno zrelá a je v tom iba strach, moje ruky predsa neostali samé, ale vzaté donaručia, dlaňou objímané, radostné.
